Keď zomrela Emília, Tomovi sa zdalo, že sa život zastavil. Žili spolu dvadsať rokov a on sa stále pristihol, že jej chce povedať, ako prešiel deň, čo kúpiť na večeru, aké filmy vyšli. Ale teraz v dome panovalo ticho.
Prešli tri roky. Tom žil ďalej — mechanicky. Práca, domov, občasný telefonát od priateľov. Nič z jej vecí nevyhodil. Dokonca aj šálku, z ktorej ráno pila čaj, nechal na poličke.
Jedného dňa, keď sa vrátil domov, našiel v poštovej schránke obálku. Starú, zožltnutú, ale adresa bola jeho. Písmo — jej.
Zostal stáť. Ruky sa mu triasli, srdce mu búšilo. Na obálke stálo:
„Otvoriť len vtedy, keď si pripravený znova sa usmiať.“
Dlho sedel, hľadel na tie slová, neschopný ju otvoriť. Až večer, keď zapadalo slnko a izbu zalialo mäkké svetlo, opatrne roztrhol papier.
Vo vnútri bol list. Jej rukopis — rovný, istý.
„Ak to čítaš, znamená to, že som už preč. A možno ti je stále ťažko. Ale prosím, nezostávaj v mojom tieni.
Viem, že si budeš myslieť, že si mohol urobiť viac. Ale urobil si všetko.
Tento list som nechala u Jenny, aby ti ho poslala vtedy, keď prestaneš plakať a začneš mlčať. Pretože ticho je desivejšie ako slzy.
Vezmi môj starý album zo skrine. Na poslednej strane nájdeš niečo, čo si nikdy nevidel.“
Tom vyskočil, vzal album zaprášený na poličke. Listoval, kým sa nedostal na poslednú stranu. Medzi fotografiami ležal kľúč — malý, strieborný, so štítkom. Na ňom bolo napísané: „záhrada“.
Vyšiel na dvor. Staré, zarastené miesto, kde kedysi pestovali ruže. Pod dubom si všimol miesto, kde bola zem trochu kyprá.
Tam, pod vrstvou zeme, našiel malú škatuľku. Vo vnútri — USB kľúč a krátky odkaz:
„Aby si si pamätal, ako sme sa smiali.“
Na kľúči boli ich staré videá: výlety, oslavy, hlúpe chvíle, keď sa ona smiala až do sĺz. Tom sa pozeral, plakal — a po troch rokoch sa prvýkrát usmial.
List končil slovami:
„Nechcela som, aby si žil bezo mňa. Chcela som, aby si žil — za nás oboch.“
Na druhé ráno zasadil pod dub nové ruže.
A keď sa ho dotkol jemný vánok, zdalo sa mu, že znovu počuje jej smiech.
