Bola to svadba, o ktorej šepkalo celé mesto.
On — 89 rokov, starší muž s jemným úsmevom a neistým krokom.
Ona — 18, dcéra jeho starého priateľa Viktora.
Toho, s ktorým kedysi bojovali, stavali dom, vychovávali deti.
Po Viktorovej smrti muž často navštevoval rodinu svojho priateľa — pomáhal, nosil jedlo, platil dievčaťu školu.
Všetci si mysleli, že je to z dobroty.
Až kým sa raz neprevalilo, že jej navrhol sobáš.
Keď sa správa rozšírila, nikto neveril.
Ale on trval na svojom.
„Chcem len, aby nikdy nezostala sama,“ hovoril všetkým.
Svadobný deň bol horúci.
Pred úradom sa zhromaždili fotografi, reportéri, zvedavci.
Dievča stálo v bielych šatách, bez pohybu, a on jej držal ruku, opierajúc sa o palicu.
Keď sa obrad začal, všetci čakali, že sa rozplače alebo odmietne.
Ale povedala „Áno.“
Tichým, sotva počuteľným hlasom.
Počas hostiny si muž vypýtal mikrofón.
Hostia stíchli.
Pozrel na všetkých, potom na ňu — a povedal:
— „Sľúbil som jej otcovi, že nikdy nezostane sama.
A sľub som dodržal.
Ale teraz odchádzam.“
Všetci sa pozerali jeden na druhého.
Usmial sa, položil jej ruku na plece a pokojne dodal:
— „Môj dar pre teba je sloboda.
Si už dospelá.
A všetko, čo som urobil, bolo preto, aby si mohla začať svoj život — nie ako bremeno pre niekoho iného.“
O pár dní zomrel v spánku.
Nezanechal závet, iba list s jedinou vetou:
„Láska nie je vlastnenie, ale ochrana.“
Dlho plakala.
Potom nastúpila na univerzitu, kde sa o jej „škandálnej“ svadbe hovorilo ešte rok.
