Anna si čoraz častejšie všímala, že sa jej manžel správa čudne. Prichádzal domov neskoro, bol podráždený, odpovedal krátko a nepozeral sa jej do očí. Najprv si myslela, že je len unavený, potom, že možno má inú.
Najviac ju znepokojovalo, ako sa správal v prítomnosti ich syna. Niekedy v noci počula, ako vošiel do detskej izby. Stál tam dlho — ticho, bez svetla. Ležala v posteli a počúvala jeho kroky. Žiadny zvuk, žiadne slovo — len ticho.
Keď už nemohla zniesť nepokoj, kúpila malú kameru a nainštalovala ju do detskej izby, na poličku medzi knihami. Objektív skryla za plyšovú hračku. Sama sebe povedala, že sa chce len uistiť, že s dieťaťom je všetko v poriadku.
Prvé nahrávky boli úplne obyčajné. Manžel sa hral so synom, čítal mu, ukladal ho spať. Všetko vyzeralo normálne. No po pár dňoch si Anna všimla, že vchádza do izby aj v noci, keď už dieťa spalo.
Jedného večera si pustila záznam. Na obrazovke stál jej manžel pri postieľke. Pozeral sa dole, v ruke držal telefón. Niekoľko sekúnd mlčal, potom si sadol na okraj postele a začal ticho hovoriť.
— „Ahoj, drobček,“ povedal. „Ocko čoskoro odíde. Ani si nevšimneš, že tu nie som.“
Anna nechápala, čo tým myslel. Potom ho počula dodať:
— „Je to len na chvíľu. Potrebujem čas.“
O pár sekúnd vybral z vrecka obálku a vložil ju do zásuvky prebaľovacieho stola. Potom pohladil syna po vlasoch a odišiel z izby.
Anna zastavila video. Srdce jej bilo rýchlo. Otvorila tú zásuvku — a našla v nej kľúče od garáže, bankovú kartu a lístok:
„Prepáč. Už nemôžem. Vezmi si, čo potrebuješ. Dom je tvoj.“
Manžel odišiel v tú istú noc. Telefón mal vypnutý. Neskôr sa ukázalo, že predal auto, vybral peniaze a odišiel do iného mesta. Nebola žiadna iná žena — len zlomený muž, ktorý stratil prácu, vieru aj hrdosť.
Anna sedela na podlahe detskej izby a pozerala na zhasnutú obrazovku kamery. Kamera, ktorú nainštalovala, aby odhalila klamstvo, jej ukázala pravdu — ale úplne inú, než očakávala.
