James žil sám, v malom dome na okraji mesta.
Jediným jeho spoločníkom bol pes menom Molly — múdra, láskavá a trochu zvláštna.
Odkedy ju prichýlil, bola stále pri ňom: nasledovala ho, spávala pri posteli a tešila sa z každého návratu.
Posledné týždne si však všimol niečo podivné.
Každý deň, presne v rovnakom čase — okolo piatej poobede — si Molly sadla k oknu v obývačke a hľadela von.
Nevydala ani zvuk, neštekala.
Len sedela, nepohnutá, s napätým pohľadom upretým na jedno miesto.
Najprv tomu James neprikladal význam.
Myslel si, že možno vidí mačku alebo deti hrajúce sa vonku.
Ale dni ubiehali a nič sa nemenilo.
Molly pri okne trávila stále viac času — niekedy aj hodinu — akoby na niekoho čakala.
Raz sa James rozhodol zistiť, čo tam je.
Prišiel k oknu, pozrel sa von — nič.
Iba starý dom oproti, dávno opustený, so zatlčenými oknami a olupujúcou sa farbou.
A práve na ten dom sa Molly pozerala.
Na druhý deň ju tam videl znovu.
Rozhodol sa odfotiť smer jej pohľadu a priblížil snímku.
Na fotografii, na druhom poschodí oproti, sa v okne mihol tieň.
Postava — nejasná, ale ľudská.
James onemel. Ten dom stál prázdny už viac než desať rokov.
Večer, keď zapadalo slnko, znova prišiel k oknu.
Molly tam sedela.
Zrazu začala vrčať — hlboko, ťahavo, akoby niečo videla.
James sa pozrel von — a tentoraz si všimol aj on.
V tom istom okne oproti svietilo slabé svetlo.
Na druhé ráno tam išiel.
Dvere domu boli pootvorené.
Vo vnútri — prach, pavučiny, ticho.
Na druhom poschodí, pri tom okne, stála stará stolička.
Na nej — fotografia.
Na fotke bol muž, žena a… pes, presne ako Molly.
Pod fotkou — dátum spred tridsiatich rokov.
James si vzal snímku a odišiel.
Keď sa vrátil domov, Molly už nesedela pri okne.
Len k nemu prišla, položila hlavu na jeho kolená a ticho vzdychla.
Odvtedy sa tam už nikdy nepozerá.
A James dodnes nevie, koho vlastne čakala — svojho pôvodného pána, alebo niekoho, kto sa stále vracia do starého domu, ktorý kedysi nazývala domovom.
