Vlak už išiel druhú hodinu.
Manžel prechádzal správy, ja som čítala knihu — čas plynul pokojne.
Až kým si oproti nám nesadla ona.
Mladá, výrazná, v krátkych džínsových šortkách, bielom tričku, vlasy zviazané do ležérneho chvosta.
Usmiala sa — nie na nás, skôr príliš vedome sama pre seba.
Najprv som tomu nevenovala pozornosť.
Kým som nezbadala, že zakaždým, keď manžel zdvihne zrak, ona „náhodou“ urobí niečo efektné — upraví si vlasy, vytiahne zrkadielko, predkloní sa a zdvihne koleno, zasmie sa do prázdna.
Snažil sa nepozerať, ale videla som, že je mu to nepríjemné.
Jej — nie.
V jednej chvíli vytiahla lesk na pery, pomaly odskrutkovala vrchnák a — pozerajúc priamo jeho smerom — si začala maľovať pery.
Ako vo filme.
Ako keby som vedľa vôbec nesedela.
Len som sa dívala.
Bez slova.
A uvedomila som si, že najlepšia reakcia nie je krik, ale pokoj.
Ticho som sa nahla k manželovi, chytila ho za ruku a — pozerajúc dievčaťu priamo do očí, dosť nahlas, aby to bolo počuť — povedala:
— Miláčik, nezabudni, že si alergický na parfumy. Na tie s lacnou kokosovou vôňou.
Vo vozni zavládlo ticho.
Dievča pomaly spustilo rúž.
Líca jej jemne očerveneli.
Manžel žmurkol a potlačil úsmev.
Len som stisla jeho ruku silnejšie a vrátila sa ku knihe.
Ona sa otočila k oknu a už sa na nás ani raz nepozrela.
Ani raz.
Vlak sa jemne kolísal a ja som po dlhom čase cítila pokoj.
Pretože som pochopila: niekedy netreba kričať, aby si ochránila to svoje — stačí pripomenúť, komu skutočne patrí sebavedomie.
