Hudba hrala hlasno, slnko sa odrážalo v pohároch so šampanským, fotograf cvakal spúšťou, zachytávajúc úsmevy.
Všetci gratulovali, smiali sa, pripíjali.
Biele ruže, závoj, smiech priateľov — všetko ako z filmu, ako zo sna.
Stála som pri fontáne s kyticou v ruke.
Voda ticho žblnkala, vzduch voňal parfumom a sladkým vínom.
Prišiel zozadu — môj manžel, v bielej košeli, s iskrivými očami.
Smial sa s priateľmi, rozprával nahlas, žartoval.
Otočila som sa, usmiala sa.
A vtedy povedal:
— Poď, ochladíme tvoje šťastie! — a strčil ma.
Chlad ma zasiahol ako nôž.
Fontána vyšplechla, šaty okamžite oťaželi, voda mi zaliala tvár.
Výkriky hostí, smiech, záblesky fotoaparátov.
On sa smial.
Stál na okraji, tlieskal, jeho priatelia natáčali na mobily.
„To je záber!“ — kričal niekto.
Stála som po kolená vo vode, triasla som sa.
Nie od zimy — od hanby.
Od pocitu, že všetko, v čo som verila, sa zrútilo.
Natiahlo ku mne ruku, stále sa usmievajúc.
— No tak, nehnevaj sa, to bol len žart!
Pozrela som sa na neho.
Na muža, ktorému som práve sľúbila, že ho budem „milovať a ctiť“.
Na jeho kamarátov, čo sa smiali, na hostí, čo sa odvracali — a pochopila som: ak teraz budem mlčať, stratím nie šaty, ale seba.
Zdvihla som ruku a pozrela mu priamo do očí.
Potom som mu chrstla do tváre zvyšok vody z lemu svojich šiat.
Smiech utíchol.
Stuhol.
Po lícach mu stekali kvapky — nikto nevedel, či z fontány, alebo z poníženia.
Vyliezla som z vody, vyzula si topánky, prešla pomedzi hostí a bez pohľadu okolo seba povedala:
— Zdá sa, že oslava skončila.
Zoza mnou ešte niečo zakričal, ale nik sa nezasmial.
Aj hudba stíchla.
A ja som išla — mokrá, bosá, so šatami ťahajúcimi sa po zemi — a prvýkrát za celý deň som sa cítila slobodná.
