Horúčava bola neznesiteľná.
Mária kráčala domov po poľnej ceste, v ruke taška s potravinami, na tvári únava a pot.
Deň bol dlhý, plný cvrčkov, a snívala len o sprche a tieni.
Ale pri zákrute na ceste zbadala tenkú čiernu čiaru.
Myslela si, že je to vetvička — kým sa nepohla.
Malý had.
Suchý, spálený, očividne vyčerpaný.
Plazil sa pomaly, akoby ho každý centimeter stál námahu.
Mária nikdy nemala rada hady, ale v tej chvíli jej ho bolo ľúto.
Našla palicu, opatrne ho posunula na kraj.
Potom si zložila rukavicu, zobrala ho do ruky — horúce, hladké, živé telo.
Odniesla ho do tieňa a naliala mu do vrchnáka vodu.
Minútu tam len stála.
Had, akoby cítil chlad, zdvihol hlavu, párkrát sa pohol a zmizol v tráve.
Mária sa usmiala a išla domov.
O pár dní na to zabudla.
A potom sa v noci zobudila.
Ticho, len slabé svetlo lampy za oknom a šelest.
Tenký, tichý — akoby sa niečo pohybovalo po plachte.
Zdvihla sa, započúvala — a zvuk sa ozval znova.
Veľmi blízko.
Pomaly spustila ruku — a pod dlaňou cítila pohyb.
Vykríkla, odhodila prikrývku.
Na bielej plachte sa vlnil had — ten istý, len väčší.
Hladký, lesklý, pokojný.
Mária stuhla.
Neškriekal, neútočil — len tam ležal, zvinutý do kruhu.
Akoby neprišiel vydesiť.
Trasením otvorila okno a pomaly ho vypudila vankúšom.
Had poslušne skĺzol po parapete a zmizol v tme záhrady.
Ráno Mária našla pri dverách malú hadiu kožu.
Čerstvú.
A necítila strach —
ale zvláštny pocit, akoby sa jej niekto poďakoval.
