Bol to večer k výročiu.
Veľká rodina, sviečky, víno, smiech.
Emília sa cítila na okraji — ako doma, ale predsa cudzia.
Gabriella, Markova matka, ako vždy pôsobila dokonale:
vzppriamená, zdvorilá, s bezchybným úsmevom.
Všetko prebiehalo pokojne, kým jeden zo strýkov nezažartoval:
— Dve gazdiné pod jednou strechou — to sú ako dve kráľovné na jednom tróne!
Všetci sa zasmiali.
Mark sa uškrnul.
A v Emílii sa niečo pohlo.
— No, aspoň ja neriadim každý nádych, — povedala.
Ticho, ale dosť nahlas, aby to každý počul.
Ticho.
Poháre zostali vo vzduchu.
Gabriella sa nepohla.
Len sa na ňu pozrela.
— Emília, — povedala jemne, — vieš, sebavedomé ženy nepotrebujú takéto slová.
Pauza.
— Ale možno sa to ešte len učíš.
Usmiala sa.
Jednoducho.
Bez hnevu, bez irónie.
Mark mlčal.
Niekto zakašľal.
Niekto odvrátil pohľad.
A Emília cítila, ako jej srdce bije tak silno, že to museli počuť všetci.
Líca jej horeli, slová sa stratili.
Potom si Gabriella položila servítku na kolená a pokojne povedala:
— No tak, jedlo chladne. Poďme večerať.
Všetko sa vrátilo do bežného rytmu, len smiech znel tichšie.
A Emília prvýkrát pochopila,
že skutočná sila nie je v hlasných vetách,
ale v schopnosti víťaziť mlčaním.
