Z bytu vybehla neskôr ako zvyčajne.
Budík nezazvonil, kávovar sa zasekol a gombík na kabáte sa nechcel zapnúť.
Drobnosti, ktoré bežne rozčuľujú.
Ale toho rána sa všetko dialo akoby ju niekto neviditeľný zámerne zdržal.
Kráčala rýchlo, potom sa rozbehla.
Vietor jej čechral vlasy, slnko svietilo priamo do očí.
Srdce jej bilo v rytme krokov a na križovatke už videla autobus — ten istý, ktorým jazdila každé ráno.
Autobus stál, dvere otvorené, vodič fajčil pri volante.
Zrýchlila krok.
Keď však blikol semafor, vodič zahodil ohorok, vzdychol si a zatvoril dvere.
— Počkajte! — zvolala, ale autobus sa už pohol.
Zastavila sa, ťažko dýchala a sledovala, ako odchádza.
Skľúčenie, známa podráždenosť — a zrazu… zvláštny pocit.
Nie hnev, nie únava — niečo iné.
Ako keby vnútri všetko stíchlo.
Sadla si na lavičku na zastávke.
Vytiahla telefón, aby si objednala taxík.
Obloha bola jasná, ráno tiché a pokojné.
No ticho sa zrazu stalo príliš hlbokým.
Z diaľky sa ozval tlmený, dlhý zvuk.
Potom výkrik.
Potom ticho.
Ľudia na zastávke sa pozreli jeden na druhého, niektorí vstali, iní vykročili dopredu.
Aj ona vstala a pozrela sa smerom, kam práve odišiel autobus.
Za zákrutou stúpal tenký stĺpik sivého dymu.
Vietor priniesol pach — ostrý, známy, ako spálená guma.
Kráčala ďalej, necítila nohy.
S každým krokom jej srdce bilo silnejšie.
Keď zabočila, uvidela, že cesta je uzavretá.
Autá stáli. Ľudia mlčky hľadeli.
A tam, na križovatke, medzi pokrúteným kovom, stál ten istý autobus.
Na asfalte sa trblietali úlomky, dym stúpal z vozidla, záchranári pobehovali.
Zostala stáť.
Nemohla dýchať, nemohla sa pohnúť.
Len sa dívala, ako sa slnko odráža v rozbitom skle,
a pochopila, že len pár sekúnd ju od toho miesta delilo.
Prišla k nej žena zo zastávky a povedala, že autobus sa zrazil s nákladným autom, vodič zomrel na mieste.
Počúvala, ale nič nevnímala.
Stála uprostred ulice a svet sa okolo nej rozpadal.
Doma dlho sedela pri okne.
Celé ráno sa jej zdalo ako sen — príliš tichý, príliš presný.
Každá maličkosť:
budík, káva, gombík,
ktoré ju predtým rozčuľovali,
teraz boli zachránené sekundy.
Na druhý deň sa dozvedela, že nehoda sa stala presne vtedy, keď mala byť v autobuse.
Sedadlo, na ktorom sedávala, bolo na strane nárazu.
Zavrela oči a cítila, že svet je iný.
Všetko — dych, vietor, zvuky — akoby jej hovorilo:
niekedy osud nevaruje. Len ťa na chvíľu zdrží.
