Vrátila sa domov nečakane — pracovné stretnutie zrušili.
Kľúč sa otočil v zámku a dom ju privítal tichom.
Len tichá hudba znela niekde v spálni.
Vošla do haly, položila kabelku.
Na stole — dve šálky kávy.
Jedna ešte teplá.
Potom začula hlasy.
Mužský smiech — ten, ktorý kedysi milovala.
A ženský — cudzí, jasný, príliš blízko.
— No áno, — smial sa, — je milá, len… nie ako modelka.
Žena sa zasmiala.
On sa smial s ňou.
Zostala stáť pri dverách spálne.
Slnko dopadalo na stenu, prach tancoval vo svetle,
a niečo v nej ticho puklo.
Pootvorila dvere.
Sedel na posteli, bez topánok, v košeli, s telefónom po boku.
Vedľa neho mladá žena, rozstrapatené vlasy, úsmev.
Nevšimol si ju hneď.
A ona nepovedala nič.
Len vošla.
Prešla k stolíku, kde ležal telefón,
a stlačila tlačidlo hovoru.
Na obrazovke — meno milenky.
Otočila sa k nemu a potichu, takmer šeptom povedala:
— Odkáž jej, že tá „milá“ vie odísť dôstojne.
Vyskočil, zbledol, niečo sa snažil povedať,
ale ona už kráčala k dverám.
Bez kriku, bez sĺz,
len s postojom ženy, ktorá si práve spomenula, kto je.
Rozbehol sa za ňou, bosý, s tvárou plnou zmätku.
A v spálni zostala tá druhá —
sedieť v tichu, nevediac, kam dať ruky.
A slnko stále dopadalo na podlahu,
jasné a nemilosrdné,
ako pravda, ktorú už nemožno nevidieť.
