K autu kráčal a myslel len na studenú vodu a klimatizáciu.
Horúčava bola neznesiteľná.
Až zrazu počul plač.
Najprv tomu neveril.
Myslel si — rádio, telefón.
Ale zvuk bol živý. Skutočný.
Priblížil sa — strieborné auto stálo na okraji parkoviska.
Cez sklo nebolo takmer nič vidieť: vo vnútri para, a potom — pohyb.
Malé telo v detskej sedačke.
Bábätko.
Líca červené, pery modrasté, hlava zaklonená, oči zatvorené.
Zaklopal.
— Hej! Počuješ?! —
Plač zosilnel.
Zrýchlil — zatiahol dvere — zamknuté.
Udrel päsťou do skla.
Žiadna reakcia.
Zavolal:
— Pomôžte! Tu je dieťa! —
Ale okolo bol iba hukot áut a horúčava.
Rozbehol sa, bežal späť k nákupným vozíkom, vzal kovovú časť, vrátil sa.
Rozbehol sa a uderil do bočného skla.
Praskanie, zvuk.
Ešte raz.
A sklo sa roztříštilo.
Otvoril dvere — z auta vytrysklo horúce vzduch, akoby plameň.
Zobral dieťa a vytiahol ho von.
Koža — pálivo horúca, ruky lepkavé, dýchanie prerušované.
Zababal dieťa do svojho trička, začal ho trieť a fúkať mu do tváre.
— Dýchaj, prosím, dýchaj…
A zrazu dieťa nadýchlo.
Najprv krátko, potom hlbšie.
Zavýjalo. Skutočným, hlasným výkrikom.
Držal ho pri sebe, trasúcimi sa rukami ho chránil pred slnkom.
Ľudia sa začali zhromažďovať, niekto volal záchranku, niekto to natáčal na telefón.
Stál tam s bábätkom v náručí,
chrbát mokrý, ruky s odreninami, a v hlave len jedna myšlienka:
keby prešiel okolo — o desať minút by to dieťa zomrelo.
Keď prišla polícia, stále nedokázal dieťa pustiť z rúk.
