Sofia bola zvyknutá byť stredobodom pozornosti.
Mladá, štýlová, sebavedomá — milovala, keď sa na ňu pozerali.
Jej svokra, Evelyn, bola jej opakom: skromná, tichá, z generácie, pre ktorú bol lesk zbytočný.
Na charitatívny večer prišli spolu.
Sofia v dlhých trblietavých šatách farby šampanského, Evelyn v jednoduchých krémových šatách s perlovými náušnicami.
Kontrast medzi nimi bol priam zjavný.
Najprv bolo všetko dokonalé.
Reči, večera, potlesk.
A potom si Sofia, po pohári vína, dovolila žart.
— Evelyn, — povedala nahlas — mali by ste si obnoviť šatník! Alebo sa zámerne držíte retro štýlu?
Stôl sa zasmial.
Niekto zakašľal.
Evelyn len prikývla a usmiala sa.
— Možno len čakám, kým sa móda opäť otočí ku mne, — odpovedala pokojne.
Sofia sa uškrnula, ale už nič nepovedala.
Zábava pokračovala.
O hodinu neskôr moderátor oznámil charitatívnu aukciu:
„Dnes zbierame prostriedky pre fond pomoci ženám, ktoré prežili násilie.“
Evelyn sa nečakane postavila.
Vyšla na pódium, vzala mikrofón.
Sofia sa prekvapene pozrela na manžela.
— Neplánovala som hovoriť, — začala Evelyn — ale chcem niečo darovať.
Zložila si z krku perlový náhrdelník.
— Tento náhrdelník patril mojej matke. Nosený bol vtedy, keď pracovala ako sestrička vo vojenskej nemocnici. Pripomína mi, že krása nie je v oblečení. Je to to, čo nesieš, keď je okolo len bolesť.
V sále zavládlo ticho.
Evelyn odovzdala náhrdelník organizátorom, uklonila sa a vrátila sa k stolu.
Potlesk bol dlhý, silný.
Ale Sofia netlieskala.
Sedela, pozerala na tanier a cítila, ako jej horia líca.
Evelyn sa naklonila k nej a ticho povedala:
— Vintage nie je o odeve, drahá. Je to o tom, čo prežilo čas.
