Slnko pálilo, akoby chcelo spáliť všetko živé.
Rieka sa leskla oslepivo — teplá, zakalená, falošne pokojná.
Vzduch sa triasol, cvrčky škriekali v trstí.
Farmár stál na brehu a sledoval, ako sa jeho pes Rex hrá pri vode.
Bol to ich rituál — každé ráno, bez výnimky.
Hodil palicu.
Rex bez váhania skočil, za sebou nechávajúc oblúk kvapiek.
Farmár sa pousmial.
Starý pes, ale srdce stále rovnaké — verné, horúce, živé.
A potom všetko stíchlo.
Najprv si pomyslel, že pes sa unavil.
Ale ticho bolo zvláštne.
Nebolo to ticho pokoja — bolo to ticho očakávania.
Napol sa.
Rex stál po prsia vo vode, nepohnutý, pozerajúc do hĺbky.
A za jeho chrbtom — jemné vlnenie, príliš rovné, príliš zámerné.
Farmár vstúpil do vody.
Teplá voda sa zovrela okolo jeho nôh, lepkavé bahno sa prilepilo na chodidlá.
Vo vzduchu bol cítiť zápach hniloby a rias.
„Rex!“ zakričal.
Pes otočil hlavu, oči mal plné strachu.
A v tej chvíli sa voda za ním roztrhla.
Farmár zazrel len tieň — dlhý, mohutný, kĺzavý, akoby samotná rieka ožila.
Skočil.
Chlad mu udrel do hrude.
Ponoril sa — zvuk, svetlo, dych zmizli.
Pod vodou — zelený opar, piesok, bubliny.
Zbadal Rexa — pes mával labami, dusil sa, oči plné paniky.
Natiahol sa, chytil ho za srsť.
Ale cítil — niečo ťahá opačným smerom.
Silno, neodvratne.
Voda vírila, prúd ho krútil, v ušiach mu hučalo.
Otočil sa — a uvidel čeľusť.
Obrovskú, bledosivú, so zubami ako klince.
Oči — dve žlté škvrny, prázdne ako samotná smrť.
Krokodíl sa pohyboval ticho, ale každý závan, každý pohyb zarezonoval v jeho tele bolesťou.
Zakričal — pod vodou, bez zvuku, zúfalstvom.
A zo všetkých síl sa vzoprel.
Svaly mu horeli, pľúca kričali, no nepustil psa.
Prúd ich ťahal nadol.
Kopol — do niečoho tvrdého, živého.
Krokodíl pustil.
Na okamih.
Farmár to využil.
Odtlačil sa hore — a prerazili hladinu.
Vzduch mu naplnil hruď ako oheň.
Nadýchol sa, zakašľal, zachrčal.
Počul štekot, špliechanie, svoje meno — akoby niekto kričal z diaľky,
no naokolo nikto nebol.
Dotiahol Rexa k brehu, ruky sa mu triasli.
Pes mu kĺzal z prstov, mával labami, lapal po dychu.
Doplazili sa k tráve, zrútili sa na horúci piesok.
Farmárovo telo sa triaslo od vyčerpania.
Ležal, z úst mu vychádzal chrapot, hruď pulzovala bolesťou.
Vedľa neho Rex dýchal — ťažko, ale dýchal.
Živý.
Prevalil sa na chrbát.
Slnko mu pálilo do očí, nad riekou opäť škriekali cvrčky.
Všetko sa vrátilo do normálu.
Akoby sa nič nestalo.
Iba rieka, tichá a lenivá,
a niekde na dne — dve žlté bodky,
žmurkajúce v kalnej hĺbke,
čakajúce, kedy sa znova priblíži k vode.
