Slnko stálo vysoko, vzduch sa chvel horúčavou.
Leto bolo v plnom prúde — lenivé, pomalé, husté ako med.
Anna postavila kanvicu, Mária sa hrabala vo kvetoch pri plote.
Všetko bolo ako vždy: včely bzučali, kohút kričal na susedovom dvore, na parapete ležala mačka.
Len Bruno neprišiel na raňajky.
Zvyčajne sa objavil ako prvý — ťažko dupajúc po dvore, s veselým štekotom a hlúpou radosťou v očiach.
Ale dnes bolo ticho.
Príliš ticho.
Anna si najprv pomyslela, že len spí niekde v tieni za šopou.
No potom začula zvuk.
Tupý, zachrčal — akoby sa niekto dusil.
Nie štekot. Nie stenanie. Niečo iné.
Anna stuhla.
Mária zdvihla hlavu od kvetov.
A obe vedeli — niečo nie je v poriadku.
— Bruno! — zavolala Anna.
Žiadna odpoveď.
Zvuk sa zopakoval.
Bližšie.
Akoby sa pod zemou niečo pohlo.
Pozreli sa na seba.
Anna vykročila po chodníku, kde tráva siaha skoro po kolená.
Horúčava bola hustá, vzduch sa chvel, akoby samotná príroda zadržala dych.
A zrazu sa tráva… rozvlnila.
Pomaly. Ťažko.
Mária stála pri plote.
Anna sa pozerala, neveriac vlastným očiam.
Tráva sa hýbala — akoby pod ňou niečo obrovské liezlo.
— Mária… — zašepkala.
A v tom okamihu sa z trávy vynorilo čosi.
Hrubé telo, lesknúce sa na slnku.
Koža s vzorom, akoby namaľovaným z kovu a uhlia.
Pohyb — plynulý, no ťažký.
Chladný dych, pripomínajúci sykot zeme.
Obe ženy stuhli.
Anne sa srdce rozbúšilo až v hrdle.
Už videla hady, ale nikdy nie takého.
Nebolo to len zviera — bolo to čosi viac.
Telo sa vinulo trávou a pod ním sa čosi hýbalo.
Niečo, čo sa pohybovalo nezávisle od hada.
Anna vykríkla.
Chytila staré hrable pri plote.
Mária bez slova vytrhla z pôdy metlu.
Rozbehli sa vpred.
Bez premýšľania, bez pochopenia.
Len s tým zúfalým strachom, ktorý sa nepýta, či robíš správnu vec.
Krík, šuchot, buchot.
Hrable udierali do trávy, do vzduchu, do klzkej kože.
Had syčal, krútil sa, snažil sa uniknúť.
Prach stúpal v stĺpoch.
Slnko pálilo do očí, ruky sa triasli, ale nezastavili sa.
Susedia vykúkli spoza bránky, niekto vykríkol —
ale babky nič nepočuli.
V tom momente pre ne existovalo len jedno —
tá tráva, ten tieň, ten des, ktorý dýchal priamo pred nimi.
A zrazu — pohyb.
Had sa prudko prehol, akoby niečo zvieral.
Zaznel spod neho zvuk.
Chrapľavý, trhaný.
Živý.
Anna ustúpila.
Mária si priložila ruku na hruď.
Hadie telo sa triaslo, akoby v ňom niečo bilo.
A v ďalšej chvíli sa otočil.
Obrovská hlava sa zdvihla nad trávu,
oči, ako dve tmavé kvapky oleja, sa zaleskli na slnku.
A vtedy had otvoril tlamu a s prudkosťou niečo vypľul na zem.
Obe ženy vykríkli.
Na tráve, v prachu, ležal Bruno.
Ich milovaný pes.
Mokrý, ochabnutý, celý od trávy a prachu.
Z hadovej papule visela tenká niť slín, čo sa leskla v slnku.
Sekunda — a had sa odplazil späť,
pomaly miznúc v tráve,
akoby sa rozpúšťal v horúcom vzduchu.
Anna sa vrhla k psovi.
Bruno dýchal.
Ťažko, chrapľavo, ale žil.
Oči sa mu pootvorili, ticho zakňučal a položil hlavu jej na kolená.
A v diaľke, za plotom,
sa tráva ešte dlho kolísala —
akoby hlboko pod zemou
niečo veľmi staré a hladné
menilo polohu vo svojom brlohu.
