Balík stál pri dverách, keď sa vrátila domov.
Bez adresy, bez mena — len jej priezvisko, napísané detskou rukou.
Na schodoch bolo cítiť vlhko a staré potrubia.
Žiarovka blikala a hádzala slabé svetlo na sivé steny.
Zdvihla krabicu — ťažká, vlhká, studená.
Srdce jej poskočilo.
Kto to mohol nechať? Pošta to takto nerobí.
V byte položila krabicu k dverám a dlho na ňu hľadela.
Znovu zašuchotanie.
Tiché, ako dych.
Vytiahla nôž a prerezala pásku.
Do nosa ju udrel zápach — zem, pleseň, niečo hnilé.
Pod vekom ležala zvinutá hadia koža. Skutočná.
Sivá, lesklá, akoby práve zhadzovaná.
Pod ňou papier s nápisom:
„Vrátila sa. Dávaj si pozor.“
Prsty sa jej roztriasli.
Ustúpila, oči nespúšťala z balíka.
A potom sa z chodby ozval zvuk — mäkké, šmýkavé šušťanie, prichádzajúce zdola nahor.
Stuhla.
Pod dverami sa mihol tieň, potom ďalší.
Tenká stopa vlhkosti sa tiahla po podlahe.
Pozrela cez priezor.
Najprv nič.
Potom — pohyb.
Na schodoch sa krútilo niečo tmavé.
Hladké, obrovské, pomaly sa šplhajúce nahor.
Ustúpila.
Spomienky sa vynorili:
detstvo, dom pri rieke, letné večery, vôňa vlhkosti.
A — ten deň.
Keď ich matka kričala z pivnice.
Keď so sestrou zišli dolu — a uvideli hada.
Obrovského. Hrubého. Lesklého. Omotaného okolo tela ich matky.
Sestra stála, neschopná pohybu.
Ona utekala.
A nikdy sa tam nevrátila.
Polícia potom povedala: nešťastná náhoda.
Sestra zmizla o mesiac neskôr.
Všetci si mysleli — odišla.
Snažila sa zabudnúť.
Presťahovala sa, zmenila meno.
Ale teraz, keď sa dívala na balík, kožu a nápis,
pochopila — neskončilo sa to.
Hady sa vždy vracajú tam, kde raz tiekla krv.
A ak niekto napísal: „Vrátila sa,“
znamená to, že tá noc sa zopakuje.
Len teraz — tu.
Zdvihla pohľad.
Tieň pod dverami sa opäť pohol.
A tentoraz bol zvuk bližšie.
Príliš blízko.
