Krieda škriabala po tabuli nepríjemným zvukom. Vzduch v triede bol ťažký — vôňa mokrých búnd, atramentu a cudzieho strachu. Pán Hale znovu kričal. Jeho hlas sa odrážal od stien, akoby sa trieda bála dýchať. Deti sedeli ticho, so sklopenými očami. Nikto nepočúval slová — len hnev.
Vždy bol prísny, ale v poslednom čase akoby sa zmenil. Kričal za každú chybu, búchal po stole, trhal zošity. Niekto plakal, iný ho v tichosti nenávidel.
Len Oliver — najtichší chlapec v triede — sa vždy pozeral priamo. Nie zo vzdoru, ale preto, že nevedel skloniť pohľad.
V ten deň bubnoval dážď na okná a svet bol sivý a lepkavý. Učiteľ opäť vybuchol — kvôli dievčaťu s vrkočom, ktoré zle čítalo.
— Koľkokrát ti to mám opakovať?! — zakričal, a v tichu niečo puklo. Dievča zbledlo, oči sa jej zaliali slzami.
— Dosť, — povedal zrazu Oliver.
Jeho hlas znel pokojne, takmer ako šepot, ale bolo v ňom niečo, čo umlčalo aj dážď. Učiteľ sa pomaly otočil.
— Čo si povedal?
— Dosť, — zopakoval chlapec. — Len sa pomýlila. Každý sa mýli. Aj vy.
Ticho zhustlo ako vzduch pred búrkou. Všetci čakali výbuch. Ale neprišiel. Učiteľ stál, akoby z neho niekto vytiahol hnev a nechal len únavu.
Sadol si, pretrel si tvár a ticho povedal:
— Máš pravdu. Aj ja.
Po hodine deti vybehli von, šušťali bundami a zošitmi, ale Oliver zostal. Učiteľ stále sedel, hľadiac do prázdna.
— Nemal si to robiť, — povedal potichu. — Ale ďakujem, že si to urobil.
— Nechcel som, aby plakala, — odpovedal chlapec.
Večer stál pán Hale dlho sám pri tabuli. Vonku sa stmievalo, v triede voňal prach a krieda. Zobral handru, zotrel všetko, čo napísal, a po prvý raz po dlhom čase necítil hnev. Len ticho — a jemnú hanbu, ktorá sa podobalá úľave.
Na druhý deň vošiel do triedy bez spisov a bez kriku. Povedal len:
— Dnes nebude hodina. Porozprávajme sa.
A keď deti pomaly zdvihli hlavy, pochopil — prvýkrát po rokoch v ich očiach nebol strach.
