Horúčava bola taká, že sa vzduch chvel. Turisti sa pomaly túlali po chodníkoch, cvakali fotoaparátmi, kupovali kokosy. Emma držala v ruke telefón, snažila sa chytiť signál — niekde medzi palmami internet žil vlastným životom. Slnko pálilo, pot sa jej perlil na pokožke.
Sadla si na zábradlie pri starom chráme, zapla kameru a namierila ju na skupinku opíc. Malé, drzé, s lesklými očami — vyzerali ako obyvatelia iného sveta: slobodného, smelého, šťastného.
— Pozri na túto! — povedala chlapcovi vedľa seba. — Má pohľad ako barista v pondelok ráno.
O sekundu neskôr sa všetko stalo rýchlo. Opica skočila, vytrhla jej telefón z ruky — a vyšplhala sa na sochu Budhu. Emma vykríkla, chlapec sa rozosmial. Ostatní turisti vytiahli kamery — predstavenie mohlo začať.
— Hej! To je moje! — zakričala Emma a tleskala.
Opica sa pozrela zhora, pritlačila telefón k hrudi a zjavne sa uškrnula. Potom, akoby naschvál, stlačila niečo na displeji. Fotoaparát cvakol — a opica si spravila… selfie.
Dav zatlieskal. Niekto zapískal. Sprievodca sa ju snažil nalákať banánom, iný hádzal orechy, ďalší navrhol kúpiť nový telefón. Emma stála pod stromom, napoly nahnevaná, napoly pobavená, pozerala hore. Opica pokojne listovala galériou — prst, ňufák, chvost, Emma dole so skreslenou tvárou.
— A čo teraz? — spýtal sa chlapec.
— Teraz som oficiálne správkyňa obsahu primáta, — odpovedala a zasmiala sa.
Po desiatich minútach opica zoskočila nižšie. Sprievodca jej podal mango — a výmenou hodila telefón dole. Obrazovka praskla, ale kamera ešte fungovala. Emma sa pozrela — na poslednej fotke opica držala telefón pred sebou, za ňou západ slnka, listy a Emma, ako hľadí nahor.
Tú fotku dlho nevymazala. Niekedy si ju pozerala v metre — a usmievala sa. Bolo v nej niečo, čo sa nedá naplánovať: divoká náhoda, v ktorej konečne prestala byť len diváčkou.
Lebo ak sa nad tým zamyslíš, opica urobila len to, na čo si ľudia netrúfnu: vzala to, čo sa leskne, pozrela sa na seba — a vrátila to bez toho, aby čokoľvek chcela.
