Slnko sa už skláňalo k obzoru a zalievalo polia hustým jantárovým svetlom. Vzduch voňal suchým senom a večerným chladom. Starý kôň menom Daisy stál pri plote starého ranča, pomaly kýval hlavou, akoby načúval krokom z diaľky. Po ceste išli dvaja — muž a žena. John a Emily. Kedysi dávno ich Daisy viezla v koči k rieke, kde si prvýkrát povedali „milujem ťa“.
Teraz ich kroky zneli inak — tvrdšie, ostrejšie, akoby každý krok bol slovom, ktoré zraňuje. Emily sa zastavila pri maštali, prešla rukou po doskách brány. John sa priblížil, oči mal unavené ako cesta, po ktorej sa vrátil. Medzi nimi viselo ticho, v ktorom bolo všetko — smútok, krivda aj spomienky. „Ešte stále ma viníš?“ spýtala sa ticho. Neodpovedal, len sa pozrel smerom k Daisy, akoby v jej pokojnom pohľade hľadal oporu.
Daisy zafŕkala a zvuk preťal ticho. Podišla dopredu, pomaly, opatrne, akoby každý krok bol spomienkou. Obo dvaja stíchli a otočili sa k nej. Kôň pristúpil bližšie, dotkol sa papuľou Emilineho ramena, potom Johnovej hrude. A v tom jednoduchom geste bolo viac než v tisíckach slov. Akoby ich znovu spájala, pripomínajúc, že kedysi boli jedným celkom, že láska nezmizne — len čaká, kým ju znova zavolajú.
John zdvihol ruku a pohladil Daisy po krku. „Je stará…“ zašepkala Emily. „Ale ešte si pamätá,“ odpovedal on. Stáli vedľa seba v tichu, kým okolo nich klesal teplý večer a vzduch sa plnil mäkkým zlatom. Zrazu Daisy zachvela, ticho vzdychla a sklonila hlavu. Nohy sa jej podlomili a pomaly si ľahla na zem. John ju chytil za hrivu, ale už vedel — je koniec.
Obaja si k nej kľakli, bez slov. Slnko sa dotýkalo horizontu a tiene sa predlžovali ako spomienky. Emily položila ruku na Johnovu dlaň a on ju neodtiahol. Sedeli v tichu, kým svetlo hasnulo. Daisy ležala medzi nimi — ako most medzi minulosťou a prítomnosťou, ako živá spomienka na to, čo kedysi spojilo ich srdcia.
