Prebral sa v hustý dym, medzi popolom a pokriveným kovom. Vzduch bol horúci a horký, akoby celé mesto zhorelo zvnútra. Pamätal si len záblesk — oslepujúci ako blesk — a rachot, ktorý roztrhol oblohu. Teraz okolo neho ležalo ticho. Nie živé — to, ktoré prichádza až po katastrofe.
Postavil sa, cítiac bolesť pri každom pohybe. Okolo neho ležali zvyšky domov, kúsky stien a vo vzduchu visel pach spáleniny, akoby sa sama zem zuhoľnatela. Niekde v diaľke zapraskalo sklo a v tej prázdnote začul — tichý, zúfalý plač.
Vydal sa za zvukom, potkýnal sa, držal sa trosiek. Medzi dvoma betónovými doskami uvidel chlapca. Malý, asi osemročný, v zaprášenom oblečení, s škrabancami na tvári. V rukách držal plyšového medvedíka bez labky. Nekričal — len sa pozeral. Príliš pokojne na dieťa, ktoré prežilo peklo.
— Hej, — povedal muž nežne, — všetko bude v poriadku. Dostanem ťa von.
Chlapec zdvihol zrak a ticho odpovedal: — Neodchádzajte. Viem, kto to spravil.
Tieto slová ho zasiahli silnejšie než výbuch. Kľakol si k nemu. Chlapec hovoril pomaly, pokojne. — Už k nám chodil. Hovoril s mamou. Povedal, že čoskoro príde svetlo, ktorého sa všetci zľaknú. A že potom zostanú len „čistí“. — Odmlčal sa, akoby si spomínal. — Pracoval tam, na stanici.
Muž pochopil, o ktorej stanici hovorí. O tej, kde sa podľa povestí začal únik. Srdce mu stiahlo. Vytiahol z vrecka satelitnú vysielačku, ktorú našiel medzi troskami, a zapol záchranný kanál. Tlmené hlasy odpovedali takmer okamžite.
— Našiel som dieťa. Tvrdí, že vie, kto spôsobil výbuch, — povedal zachrípnutým hlasom.
Vo vysielačke zavládlo ticho. Potom sa ozval dôstojníkov hlas: — Zostaňte na mieste. Ideme po vás.
Čakali dlho. Sedeli na zemi medzi popolom, zohrievali sa pri zvyškoch ohňa. Chlapec ticho rozprával — o mužovi v sivom plášti, ktorý k nim chodieval, o zvláštnych rozhovoroch, o vete: „Keď sa všetko skončí, začnem odznova.“ Muž počúval a cítil, ako sa každé slovo mení na dôkaz.
Keď ich záchranári našli, chlapec sám ukázal cestu. Vedel, kde ten muž býva. Poznal jeho meno. Vedel, kde schovával kľúče od laboratória. Šli zničeným mestom, až kým nedošli k podzemnému komplexu, kde sa to všetko začalo. Tam, medzi popolom a strojmi, ešte stále svietilo svetlo.
Muž stál vedľa, keď ho vyviedli von. Ten istý človek — ten, čo stlačil tlačidlo. Ani sa nebránil, len ticho povedal: „Chcel som, aby videli, že svet sa dá očistiť.“
Chlapec sa naňho pozrel priamo, bez strachu, a povedal: „Len ste zničili to, čomu ste nerozumeli.“
Vtedy muž pochopil, že nezachránil len dieťa. Zachránil pravdu. A možno jediné svetlo, ktoré ešte zostalo v tomto svete, horelo v očiach chlapca, ktorý stál medzi ruinami — živý, tvrdohlavý, skutočný.
