Svetlo v jeho kaviarni sa rozsvietilo ako prvé — akoby sa sám úsvit od neho učil. Noah prichádzal skôr, než sa mesto prebudilo. Vo vnútri voňala káva, čerstvý chlieb a niečo teplé, ľudské. Zapol svetlá, otvoril okná, počúval, ako drevo vŕzga a ako voda pomaly kvapká do drezu. Vonku stúpala para — dych spiaceho mesta.
Každé ráno položil k dverám krabicu. Jednoduchú, kartónovú, previazanú špagátom. Na nej malý odkaz: „Pre tých, ktorí to majú dnes ťažké.“
Vo vnútri — teplá polievka, kúsok chleba, jablko, niekedy čaj v termoske. Nikdy nečakal, kto si ju vezme. Len vedel: vezmú si.
— Zase ju tam dávaš? — spýtala sa raz čašníčka. — A ak ju nikto nevezme?
— Potom si ju zajtra vezme niekto iný, — odpovedal.
Chcela ešte niečo povedať, no zmĺkla. V jeho hlase bolo to ticho, s ktorým sa nedá hádať.
Niekedy videl, ako niekto pristúpi — muž v starom kabáte, žena s dieťaťom, tínedžer s batohom. Vždy rýchlo, nesmelo, bez pohľadu do strán. Vzali krabicu, akoby robili niečo hanebné. Noah sa vždy odvrátil. Nechcel, aby museli vysvetľovať.
Na obed bola kaviareň plná hlasov, pary a zvuku riadu. Ľudia jedli, smiali sa, hádali. Podával taniere, utieral pult a niekedy si pomyslel: možno niekto z nich mal raz ten ťažký deň. Len teraz sa už smeje.
Jedného rána prišiel neskôr ako zvyčajne — zabudol kľúče, potom mu spadol vrece s múkou. Keď prišiel k dverám, krabica už tam nebola. Na jej mieste však ležala obálka. Vo vnútri — detská kresba: tanier polievky, slnko a nápis: „Ďakujem, pán Noah. Teraz máme aj my ráno.“
Sadol si priamo na schody, pritlačil kresbu k hrudi. Vzduch voňal po škorici, čerstvom chlebe a ešte niečom — ľahkosti. Nie šťastí, nie. Len pocit, že jeho tiché „pre niekoho“ sa dostalo tam, kam malo.
Na ďalší deň položil dve krabice. A vedľa ešte jeden odkaz:
„Niekedy je ťažko nielen tým, ktorí sú hladní. Niekedy — tým, ktorí mlčia. Vezmite si, ak potrebujete.“
Do večera zmizli. Na ich mieste zostal len malý kamienok — akoby znamenie. Usmial sa, zavrel kaviareň a zhasol svetlo.
A vonku možno niekto prvýkrát po dlhej dobe jedol nie z núdze — ale z vďačnosti.
