Ráno sa začínalo akoby nanovo. Mesto dýchalo parou z poklopov, voňalo kávou a mokrou zemou po nočnom daždi. Ľudia v pestrofarebných teniskách sa zhromažďovali pri štarte, smiali sa, fotili, podupkávali, aby sa zahriali. Lea sedela trochu bokom — v ľahkom čiernom vozíku, s dlaňami na studených ráfikoch kolies. Prsty sa jej triasli nie od chladu, ale od niečoho hlbšieho — od očakávania. Nemala rada veľké slová ako „odvaha“ alebo „hrdinstvo“. Chcela len ísť. Dopredu, kým môže.
— Hej, ste si istá? — spýtal sa dobrovoľník, pehavý chlapec s píšťalkou. — Začína pršať, trať je šmykľavá.
— A ak nezačnem, ako zistím, že to dokážem? — odpovedala Lea pokojne.
Zostal zaskočený, potom len prikývol a ustúpil. Jej úsmev bol krátky, ale skutočný.
Keď zaznel výstrel, všetko zbytočné zmizlo. Dav sa pohol — niektorí rýchlo, iní pomaly. Lea cítila, ako kolesá pod jej rukami reagujú na každý záber, ako kvapky dažďa stekajú po lícach a miešajú sa s dychom. Svet sa zúžil na cestu a jej srdce. Po desiatom kilometri už nevidela chrbty bežcov — len sivú čiaru asfaltu, ktorá sa strácala v nekonečne.
Dážď zosilnel. Vietor jej udieral do tváre, blato lietalo spod kolies. Niekde vpredu sa niekto potkol, niekto to vzdal, niekto zanadával. Ona išla ďalej. Mlčky, vytrvalo, akoby každý pohyb bol jej modlitbou. „Hlavné je nezastaviť sa,“ šepkala si. A cesta jej odpovedala dunením, a mesto akoby stíchlo, počúvajúc tlkot jej srdca.
Na dvadsiatom piatom kilometri jej pálili svaly rúk, prsty mala stuhnuté. Ale pokračovala. Okolo prešiel cyklista a zakričal:
— Úcta! Si silná!
Len mávla rukou. Nerobila to pre uznanie. Robila to pre ticho vo vnútri. Aby dokázala — sebe, nie svetu.
Do cieľa dorazila, keď sa obloha už vyjasňovala. Dážď ustal a slnko, predierajúc sa cez oblaky, sa odrazilo od mokrého asfaltu zlatými lúčmi. Dav sa rozostúpil, niektorí tlieskali, iní len ticho sledovali. Lea zdvihla ruky, zatvorila oči. Zdalo sa, že všetok hluk sa rozpustil v tom svetle. Nevyhrala preteky, ale cítila, že zvíťazila nad niečím oveľa väčším.
Zrazu sa spoza nej ozval známy hlas:
— Lea! Počkaj!
Otočila sa — ten istý pehavý chlapec stál s krabicou v rukách. Z nej trčali dve tenké, ľahké protézy — biele ako papier.
— Toto je pre teba, — povedal. — Dokončili sme ich v noci. Chceli sme ti ich odovzdať po maratóne.
Dlho sa na ne pozerala. Potom sa usmiala — úprimne, s teplom, s vďačnosťou, ale bez potreby.
— Vieš, — povedala ticho, — myslím, že ich už nepotrebujem. Už som sa naučila lietať.
