Ráno bolo pochmúrne a nervózne. Autobus bol, ako vždy, preplnený: ľudia sa ponáhľali do práce, niektorí sa držali madiel, iní sa sťažovali na tlačenicu. Vzduch bol ťažký, okná zarosené.
Marina sedela pri okne a snažila sa rozptýliť hudbou v slúchadlách. No napätie prerušil hlas staršej ženy.
— Mladý muž, pustite ma sadnúť! — ozvalo sa rozhorčene od dverí.
Všetci sa otočili na asi štyridsaťročného muža, ktorý sedel s výrazom úplnej ľahostajnosti. Robil, že nepočuje, a hľadel do telefónu.
— Hovorím vám, pustite ma! — zopakovala žena, jej hlas sa triasol od hnevu.
Muž zdvihol hlavu:
— Som tiež unavený. Mám právo sedieť.
V autobuse to začalo vrieť. Niektorí podporili ženu:
— Žiadna slušnosť!
— Kedysi to tak nebolo!
Iní sa postavili na stranu muža:
— Možno je chorý, nechajte ho!
— Nikto nie je povinný!
Autobus sa rozdelil na dva tábory. Slová lietali vzduchom. Mladá žena v kostýme sa ozvala:
— Vidíte, že je jej ťažko stáť. Čo vám to spraví?
Muž vybuchol:
— Vám čo do toho?! Starajte sa o seba!
Napätie rástlo. Niektorí vytiahli mobily, aby to natočili. Vodič sa s obavami pozeral do spätného zrkadla. Chýbalo málo — a vznikla by potýčka.
A vtedy sa ozval tichý detský hlas:
— Ocko… Veď si mi sám hovoril, že babičkám sa má dávať miesto… Prečo teraz nevstaneš?
V autobuse zavládlo hrobové ticho.
Muž onemel. Jeho syn, chudý chlapec so školskou taškou, sa naňho díval veľkými očami. Slová dieťaťa zneli hlasnejšie než všetky kriky.
Muž odvrátil pohľad, jeho tvár očervenela. Bez slova vstal a pustil miesto staršej žene. Chlapec spokojne stisol jeho ruku.
Autobus sa pohol ďalej. Všetci mlčali. Ale to ticho bolo iné — ťažké, premýšľavé. Každý cítil, že sa práve stalo niečo dôležité.
