Hory sa vždy zdali byť miestom, kde zem ukrýva svoje tajomstvá. Mlčanlivé skaly, večné hmly a úzke chodníky skrývajú príbehy, na ktoré sa dávno zabudlo. Skupina turistov sa vydala na túru po starej, takmer opustenej ceste. Kráčali tam, kam ľudská noha len zriedka vkročila: hore údolím, cez divoké potoky a popadané stromy.
Na tretí deň cesty, keď ich už sily takmer opustili, si jeden z chlapcov všimol zvláštny lesk dolu v rokline. Rozhodli sa zostúpiť. Vysoká tráva, napoly zasypaný zemou a machom, ukrývala kufor. Ošúchaný, zhrdzavený, s vyblednutou látkou. Vyzeral, akoby tam ležal celé desaťročia.
— Možno niekomu spadol? — navrhol jeden.
— Tu už päťdesiat rokov nikto nechodí, — odpovedal druhý.
Zvedavosť zvíťazila nad opatrnosťou. Vytiahli kufor hore a rozhodli sa ho otvoriť. Zámky boli zhrdzavené, ale jednému sa podarilo pomocou noža poodchýliť veko. Keď sa s vŕzganím otvorilo, všetkým prebehol po chrbte mráz.
Vo vnútri boli veci z inej epochy: staré dámske šaty, starostlivo poskladané, balíček listov previazaný vyblednutou stužkou, zažltnuté fotografie. Na nich boli ľudia v oblečení z polovice minulého storočia, usmievaví, ale ich tváre pôsobili znepokojene. Na zadnej strane jednej z fotografií bolo rukou napísané: „Líza. August 1954.“
Najdôležitejšia však bola hrubá kožená kniha — denník. Papier bol navlhnutý, atrament sa miestami rozlial, no záznamy sa dali prečítať.
Na prvej strane stálo trasľavým písmom:
„Ak toto čítaš, znamená to, že som už ďaleko. Alebo už nie som. Kufor je všetko, čo zostalo z môjho života. Ochraňuj ho, v ňom je pravda, ktorú chceli pochovať.“
Turisti na seba pozreli. Nasledovali strany plné vyznaní neznámej ženy. Písala o tom, že ušla z domu s mužom, ktorého milovala, aj keď jej rodina bola proti. Písala o zrade, o prenasledovaní, o tom, že „ich sledujú“.
Čím viac čítali, tým viac sa im zvieralo srdce. Posledné stránky sa končili znepokojivo:
„Ak ma nepustí, budem musieť zmiznúť sama. Ale pravda zostane tu.“
Ticho v horách bolo ohlušujúce. Nikto nevedel, čo povedať. Niektorí sa snažili nájsť racionálne vysvetlenie: starý príbeh, nešťastná láska. Iní mlčali, cítiac, že kufor ukrýva príliš veľa bolesti.
Na samom dne kufra, pod listami, našli malý predmet. Strieborný kľúč. Čistý, akoby ho tam položili len včera.
— Načo asi je? — zašepkal niekto.
Nikto neodpovedal.
Tento nález zmenil atmosféru v skupine. Večer pri ohni sa turisti už nesmiali ako predtým. Každý mlčal, pozerajúc do plameňov a premýšľajúc o sebe. Kufor a denník v nich niečo prebudili. Niektorým sa vybavili nevyslovené slová k blízkym, iným — ich vlastné tajomstvá.
Rozhodli sa zobrať kufor so sebou dolu, do mesta. No od tej chvíle sa začali diať zvláštne veci. V noci jeden z nich počul kroky za stanom. Iný videl tieň ženy, ktorý sa mihol okolo. Na úsvite ležal denník otvorený, hoci ho nechali zatvorený v batohu.
Keď sa konečne dostali do dediny, kufor spôsobil rozruch. Starena, ktorá ho uvidela, zbledla a prežehnala sa:
— To je Lízin… Zmizla už dávno. Hľadali ju všade. Hovorili, že odišla do hôr a už sa nevrátila.
Povesti ožili. Niektorí tvrdili, že ju uniesli. Iní — že sa ukryla sama. No denník a kufor boli dôkazom, že jej príbeh bol oveľa temnejší, než si kto myslel.
Turisti odovzdali nález do archívu, ale každý z nich si odniesol niečo viac. Kufor zmenil ich život. Jeden sa vrátil domov a po prvý raz povedal svojim deťom „ľúbim vás“. Iný ukončil vzťah, ktorý ho už dlho trápil. Ďalší — sa priznal k tajomstvu, ktoré roky skrýval.
Pretože všetci pochopili jednoduchú pravdu: tajomstvá minulosti si vždy nájdu cestu von. Aj keď desaťročia ležali v machom zarastenej rokline.
A kľúč… kľúč zostal záhadou. A dodnes čaká, aby otvoril to, čo má byť nájdené.
