V malom meste plynul život pokojne a jednotvárne. Všetci sa poznali a každá novinka sa rozoberala celé týždne. No jedného dňa si obyvatelia všimli niečo zvláštne: pri starom, dávno opustenom studni sa objavil pes.
Spočiatku tomu nikto nevenoval pozornosť. No s každým dňom bolo jasnejšie — nešlo o náhodu. Veľký ovčiak sa od studne ani nepohol, ani cez deň, ani v noci. Vyjúkal tak žalostne a dlho, že aj tí najchladnejší obyvatelia sa zachveli. V jeho očiach nebola agresia — len zúfalstvo a strach.
Ľudia začali šepkať. Niektorí si mysleli, že do studne spadlo mačiatko alebo iné zviera. Iní hovorili, že pes stratil šteniatka a cíti ich tam. Starší zas pripomínali dávne reči: vraj je táto studňa „nečisté“ miesto, a preto ju pred rokmi zasypali.
Ale čím viac pes vyjúkal, tým ťažšie bolo ostať ľahostajný. Onedlho si ho všimli deti a povedali rodičom. Večer sa pri studni zhromaždilo niekoľko mužov. Svetlá bateriek sa im triasli v rukách, aj keď nikto nepriznal, že sa bojí. Pes pobehoval, pozeral raz na ľudí, raz do čiernej hĺbky, akoby prosil: „Pozrite sa!“
Jeden z mužov sa odhodlal, naklonil sa a posvietil dnu. Mokré steny viedli hlboko, a dole sa zaleskol slabý odlesk. Zdalo sa, že sa tam niečo pohlo. Všetci stŕpli. A zrazu — tichý, sotva počuteľný zvuk. Nebol to ston ani šuchot. Bol to hlas. Ľudský.
Okamžite zavolali záchranárov. Tí prišli v noci a začali zostupovať. Keď svetlo osvetlilo dno, všetko sa vyjasnilo: tam, medzi troskami a blatom, ležal človek. Mladý muž, sotva živý, celý od blata a škrabancov. Jeho hlas bol taký slabý, že mu nikto nerozumel. Ale pes zavyjúkal tak hlasno, že všetkým bolo jasné — je to jeho pán.
Ukázalo sa, že mladík spadol do studne pred niekoľkými dňami, keď sa ukrýval pred dažďom. Pošmykol sa a nemohol sa dostať von. Nik by sa o ňom nedozvedel, keby verný pes neostal nablízku. Celé dni vyjúkal, kým si ho ľudia nevšimli.
Keď ho vytiahli na povrch, muž otvoril oči a prvé, čo urobil, bolo, že natiahol ruku k svojmu psovi. Ten sa k nemu pritúlil a mnohým sa tisli slzy do očí.
Príbeh sa rozšíril po celom meste. Studňu napokon zasypali a ovčiaka pomenovali „strážca života“. Odvtedy sa tam ľudia často zastavia — a vždy si pripomenú, že práve zvieracia vernosť zachránila ľudský život.
