Stál pri plote, do ktorého kedysi vyryl svoje meno.
Dosky stmavli, naklonili sa a za nimi všetko zarástlo orgovánom a žihľavou.
Vzduch bol ťažký vôňou zeme a starého dreva.
Prstami prešiel po drsnom dreve — a spomienka vzbĺkla: ako chlapec liezol cez tento plot, utekajúc k rieke, kým mama kričala z okna, aby sa vrátil na večeru.
Dlho sa nevracal.
Desať rokov.
Presne toľko, koľko sa snažil zabudnúť na toto miesto — a na seba, ktorý tu žil.
Odišiel nahnevaný, dotknutý, s pocitom, že mu je v tomto dome, na tomto dvore, v živote, kde sa všetko rozhoduje bez neho, pritesno.
Zdalo sa, že za bránou začne niečo iné — nové, lepšie.
Ale roky plynuli a raz v noci sa prebral zo sna:
mama stála vo dverách, pozerala naňho a povedala:
— Vráť sa. Dom nemá byť prázdny.
Nevydržal.
Kúpil si lístok.
Jednoducho nastúpil do prvého autobusu.
Bez telefonátu, bez slov — len s tým zvláštnym pocitom, že niekto stále čaká.
Keď autobus zastal, cesta bola mokrá od dažďa.
Vystúpil — a všetko bolo ako kedysi, len mlčanlivejšie.
Vietor hnal listy po asfalte, strecha domu si sadla, bránka bola nakrivo.
Visela na nej tabuľka: „Na predaj“.
Strnul.
Prsty sa mu zachveli na starej západke.
Zaskrípanie — a vôňa záhrady mu udrela do nosa, ako detstvo.
V záhrade, medzi jabloňami, niekto stál.
Žena, so šatkou, s vedrom v rukách.
Zdvíhala zrak,
a vedro spadlo na zem.
— Saša?..
Urobil krok dopredu.
Hlas sa mu zlomil:
— Mama?..
Stála, neverila, ruky sa jej triasli.
A potom ho jednoducho objala.
Dlho, pevne, akoby ho vracala do života.
Cítil, ako sa jej plecia chvejú,
a niekde nablízku zaplakal vták.
Keď sa od neho odtiahla, všimol si: za ňou stál muž.
Vysoký, s dieťaťom v náručí.
Chlapec asi päťročný, s očami, v ktorých bolo toľko svetla, koľko kedysi v jeho vlastných.
Muž pristúpil bližšie.
— Saša, — povedal ticho, — toto je tvoj brat.
Nie hneď to pochopil.
Pozeral na chlapca — malé zrkadlo seba samého.
Na mamu — staršiu, krehkejšiu, ale stále tú istú.
A zrazu mu zvieralo hruď niečím, čo sa nedalo pomenovať.
Kľakol si,
a chlapec k nemu nesmelo pristúpil,
opatrne vystrel dlaň.
— Ahoj, — povedal.
Saša sa cez slzy usmial.
A pochopil —
dom naozaj čakal.
Nie steny.
Ľudia.
