Park žil svojím bežným životom. Deti sa smiali pri fontáne, mladé mamy tlačili kočíky, študenti sedeli na tráve. Ale na jednej starej drevenej lavičke sedel muž, akoby patril do inej doby.
Bol to starší veterán. Jeho sivé vlasy hladkal ľahký vietor a ruky sa mu triasli, akoby v nich ešte doznievala dávna ťarcha zbrane. Na kolenách mu ležala vojenská čiapka, vedľa stála palica. Oči sa mu ligotali slzami a nikto nevedel, čo presne v tej chvíli vidí.
Pre okoloidúcich bol len starcom. No v jeho hlave ožívali hlasy druhov, ktorí už dávno nie sú. Videl ich tváre, spomínal si na ich smiech, a potom — ticho, ktoré ich navždy pohltilo. Každý deň žil s týmto bremenom a občas bolo neznesiteľné.
K nemu prišiel chlapec, asi desaťročný. Veselý a zvedavý, v ruke držal topiacu sa zmrzlinu. Keď však uvidel slzy na starcovej tvári, zastal a potichu sa opýtal:
— Dedko, prečo plačete?
Veterán stisol pery. Najprv chcel mávnuť rukou, no potom vytiahol z vnútorného vrecka malú škatuľku. Ležala v nej stará medaila — časom potemnená, ale stále sa ligotala. Podal ju chlapcovi.
— To je spomienka, synak, — povedal zachrípnutým hlasom. — Spomienka na tých, ktorých som stratil, a na to, čo nikdy nebudem môcť zabudnúť.
Chlapec vzal medailu do oboch rúk. Z tváre mu zmizla detská ľahkosť — akoby v jednej sekunde dospel. Hľadel na kov, ktorý v sebe niesol príbehy bolesti, odvahy a obete.
Zdvihol oči na starca a povedal tri jednoduché slová:
— Ďakujem vám, dedko.
A práve v tej chvíli sa v srdci veterána čosi zlomilo. Tieto slová prerazili múry, ktoré roky budoval okolo svojej bolesti.
Slzy mu vyhŕkli samy od seba. No teraz to neboli len slzy žiaľu, ale aj úľavy a radosti. Pery sa mu zachveli a sotva počuteľne zašepkal:
— Ďakujem ti, synak…
Chlapec pristúpil bližšie a stisol mu ruku. Veterán v tom geste pocítil to, čo hľadal dlhé roky: potvrdenie, že jeho čin neupadol do zabudnutia.
Okoloidúci spomalili kroky. Niektorí sa zastavili, iní si potajme utierali slzy. Život v parku plynul ďalej, no v tom okamihu akoby všetko stíchlo, aby bolo svedkom malého zázraku.
Veterán sa pozrel na chlapca a pochopil: pokiaľ nové generácie pamätajú a ďakujú, jeho minulosť žije. A tri slová dieťaťa sa preňho stali dôležitejšími než akákoľvek medaila.
