Prvýkrát som ho uvidel v lete — v ten deň, keď slnko roztápalo asfalt a vzduch voňal čerstvo pokosenou trávou a rozpálenými plotmi.
Stál pred domom, vo vyblednutej košeli, a starostlivo viazal kôpku starých novín. Vyzeral, akoby ich nepripravoval na odpad, ale do múzea.
Jeho susedia ho nazývali čudákom. Vraveli, že nič nevyhadzuje.
Plastové fľaše, vrchnáky, kartóny — všetko mal v škatuliach, úhľadne označených: 2016, jar 2018, staré listy.
Raz som sa ho spýtal — prečo. Usmial sa:
— Nič nie je odpad, ak si pamätáš, prečo vzniklo.
V dome bolo ticho. Z pootvoreného okna sa niesla vôňa papiera, starého dreva a ešte niečoho — nejasného, ako vôňa času.
Na poličkách stáli poháre s gombíkmi, gumičkami, kúskami látky. V rohu — škatule s nápismi: od mamy, školské, zimné dni.
Hovoril, že každá vec je stopa, a vyhodiť ju znamená vymazať kúsok života.
Počúval som a myslel si: možno len nedokáže pustiť minulosť.
Roky plynuli.
Dom starol, farba sa olupovala, no on stále ukladal „odpad“ do usporiadaných radov.
Susedia sa smiali, niektorí sa sťažovali — že si spraví sklad. On len prikyvoval a hovoril:
— Všetko sa raz zíde, len neviete kedy.
Raz som išiel okolo a videl, že sa na dvore zhromažďujú ľudia.
Kamery, mikrofóny, plagáty. Priblížil som sa — mesto vyhlásilo súťaž o najlepší projekt recyklácie.
Predstavil svoju zbierku — nie len haraburdy, ale celú inštaláciu s názvom Desať rokov bez odpadu.
Každá fľaša, každý papierik bol súčasťou príbehu: tu o detstve, tam o láske, inde o strate.
Všetko označené, vyčistené, premenené na umenie.
Ľudia stáli mlčky.
Niektorí plakali.
Nepozerali sa na odpad, ale na život človeka zachovaný v predmetoch, ktoré my bežne vyhadzujeme.
O týždeň o ňom písali všetky správy.
Dostal ponuku spolupráce s mestským múzeom a grant na projekt „novej ekológie pamäti“.
Keď som ho znovu navštívil, privítal ma s tým istým úsmevom a povedal:
— Vidíš? Stačí vedieť nevyhadzovať.
Slnko svietilo cez okno, odrážalo sa na skle a zdalo sa, akoby bol celý vzduch plný svetla a príbehov.
