V malej dedine na severe Európy plynul život pokojne a pomaly. Ľudia sa poznali celé generácie, cudzinci sem chodili zriedka, a každý zvuk na ulici bol známy. No jedného dňa sa objavila nová záhada.
Každý večer, presne pri západe slnka, prichádzal kôň k opustenému domu starého farmára Petra.
Vychádzal z lesa, pomaly prechádzal po kamennej ceste a zastavil sa pri bráne.
Niekoľko minút sa prechádzal po dvore, dupol kopytom a s hlavou sklonenou čakal.
Dom stál prázdny už desať rokov. Peter zomrel náhle, deti nemal a príbuzní sa dávno rozutekali.
Odvtedy okná pokryli pavučiny, dvere sa prepadli a záhrada zarástla burinou.
Nik tam nechodil — bolo to príliš smutné miesto, pripomínajúce človeka, ktorého všetci vážili.
Najskôr si mysleli, že kôň ušiel z pastviny. Niekoľkokrát ho chytili a odviedli späť.
Ale nasledujúci večer tam zasa stál. Čakal.
— To je Petrov kôň, — zašepkala stará Marta, ktorá si ho pamätala ako mladého muža. — Vracia sa tam, kde bol jeho pán.
Ľudia pokrčili plecami, no nepokoj rástol.
Deti sa začali báť chodiť okolo domu po západe slnka.
Hovorili, že v noci počujú klopanie kopýt priamo pod oknami, aj keď koňa nevidno.
Niektorí tvrdili, že videli, ako sa kôň skláňa k dverám, akoby čakal, že sa otvoria.
Jedného večera sa dievča menom Lena odhodlalo priblížiť.
V ruke držala lampáš, srdce jej bilo.
Kôň stál pri verande, pozeral priamo na dvere.
Vietor mu vejal hrivu a oči odrážali svetlo.
Lena opatrne nazrela do okna.
Vnútri všetko pokrýval prach.
Na stole stála prázdna miska na krmivo, suchá.
A na stene viselo staré postrojenie, ktoré Peter používal každý deň.
Práve k tým dverám sa kôň stále vracal.
Čakal na svojho pána.
Dedania ho prestali odvádzať.
Nosili mu seno a vodu, ale on vždy zostal pri Petrovom dome.
Mesiace plynuli.
V zime, v snehu a mraze, stále prichádzal.
Na jar zasa stál pri bráne, dupal kopytom a hľadel na dvere.
Ľudia si zvykli, no zakaždým, keď išli okolo, cítili čosi zvláštne.
Ako by spolu s koňom ani Peter neopustil svoj dom.
A v tichu dediny sa večer ozýval ten istý zvuk — duté, osamelé klopanie kopýt.
Zvuk, ktorý najviac pripomínal čakanie.
