V ten deň kráčal Viktor, bezdomovec, po ulici. Slnko pražilo, asfalt sa rozpálil a ľudia prechádzali okolo, akoby ho nevideli. Jeho oblečenie bolo obnosené a v rukách držal len starú tašku.
Zrazu si pri kraji cesty všimol koženú peňaženku. Ošúchanú, ale zjavne drahú. Viktor ju zdvihol a okamžite pocítil jej váhu. Srdce mu začalo biť rýchlejšie – vo vnútri boli stovky dolárov. Sadol si na lavičku, ktorú ožarovalo slnko, a opatrne ju otvoril. Bankovky, kreditné karty, vizitky… a vodičský preukaz.
Na fotografii bol vážený muž v drahom obleku. Podľa všetkého mal peniaze.
Viktor sa obzrel. Nikto si nič nevšimol. A v hlave mu prebehla myšlienka: „Tieto peniaze by mi vystačili na mesiace. Jedlo, nocľah… nikto by sa to nedozvedel.“
Ale zavrel peňaženku a hlboko sa nadýchol. V pamäti sa mu vynorili slová jeho matky spred rokov: „Čestnosť sa preveruje vtedy, keď sa nikto nepozerá.“
Na druhý deň sa Viktor odhodlal a išiel na adresu z vizitky. Pred ním sa týčila sklenená budova spoločnosti, žiariaca na slnku. Vo vnútri všetko pôsobilo cudzo: mramorová hala, ochranka, recepčná za pultom. V obnosenom oblečení sa cítil nesvoj.
Po niekoľkých minútach do haly vošiel muž z fotografie. Prísny, sebavedomý, s ťažkým pohľadom. Viktor mu podal peňaženku.
Všetko stíchlo. Muž ju otvoril, spočítal peniaze a chvíľu sa naňho díval. Potom zdvihol oči:
„Bol som si istý, že ju nikto nevráti,“ povedal chladne. „Za posledný mesiac ju zdvihlo desať ľudí. Ani jeden sa nevrátil.“
Viktor sklonil hlavu.
„Urobil som len to, čo som považoval za správne,“ odpovedal ticho.
Muž na chvíľu mlčal, potom prikývol asistentovi. Ten odišiel a vrátil sa s fasciklom a papiermi.
„Tie peniaze boli test. Vy ste prvý, kto ním prešiel,“ povedal majiteľ firmy. A dodal: „Povedzte, hľadáte prácu?“
Pre Viktora sa tieto slová stali vstupenkou do nového života. Najprv dostal miesto na ubytovni firmy a jednoduchú prácu ako pomocník v kancelárii. Postupne sa začal učiť nové veci, lepšie sa obliekať a znova cítiť ako súčasť spoločnosti.
Uplynuli mesiace. Vlasy mal upravené, v tvári sebavedomie, na rukách mozole z práce. Ľudia, ktorí ho kedysi prehliadali, ho teraz zdravili. Začal písať listy sestre, ktorú roky nevidel, a jedného dňa ju pozval do kaviarne – ako človek, ktorý má prácu, domov a plány do budúcnosti.
Už nespával na lavičkách ani nezháňal drobné pri metre. Tá peňaženka, ktorú vrátil, zmenila jeho osud.
A celý ten nový život sa začal jediným rozhodnutím – nevziať, čo mu nepatrí.
Tak sa v slnečný deň čestný skutok bezdomovca stal šancou, ktorá mu dala druhý dych.
