Taxikár Sergej jazdil po meste už dlhé roky. Poznal každú ulicu, každú zákrutu. Auto sa pre neho stalo druhým domovom a pasažieri súčasťou nekonečného prúdu príbehov. Ten deň začínal ako každý iný: slnko sa odrážalo v sklenených výkladoch, ľudia sa ponáhľali, mesto pulzovalo svojim obvyklým rytmom.
Objednávku dostal spred univerzitnej knižnice. K autu pristúpila mladá žena, mohla mať okolo dvadsať rokov. Na chrbte batoh, dlhé vlasy, vážny pohľad a jemná únava v pohyboch. Pozdravila ho slušne a povedala adresu. Sergej, ako vždy, len prikývol a zapol taxameter.
Cesta prebiehala v tichu. No po pár minútach sa dievča ozvalo. Jej hlas mu znel zvláštne povedome. Nie hneď — skôr niekde hlboko vnútri niečo zašumelo, ako vzdialená spomienka. Bola v tom intonácia, ktorú už raz počul — pred rokmi, v inom živote.
Sergej sa nenápadne pozrel do spätného zrkadla. Líca, oči, výraz… dokonca aj ten drobný zvyk hrýzť si peru, keď sa dívala von. Jeho srdce sa stiahlo.
Pred pätnástimi rokmi stratil dcéru. Po rozvode odišla jeho manželka do iného mesta a pretrhla všetky kontakty. Súdiť sa nemalo zmysel. Zostal mu len obrázok — malé dievčatko v ružových šatách, smejúce sa na hojdačke.
Otriasol sa: „Nie, to nie je možné.“ Ale čím dlhšie išli, tým viac sa v ňom menil nepokoj na istotu.
— „Prepáčte,“ ozval sa opatrne, „žijete tu už dlho?“
— „Celý život,“ odpovedala, neodtrhnúc zrak od okna. „Hoci o detstve si veľa nepamätám. Mama o ňom nikdy veľmi nehovorila.“
Sergejovi sa chveli ruky na volante. Vážil slová, no otázka vyletela sama:
— „A… poznáte svojho otca?“
Nastalo ticho. Bolo počuť len jemné hučanie motora a ruch ulice. Potom dievča ticho prehovorilo:
— „Mama hovorila, že nás opustil. Ale niekedy som mala pocit, že to nebola pravda.“
Tie slová ho zasiahli ako úder. V hlave sa mu mihli obrazy — listy, ktoré sa mu vracali, telefonáty bez odpovede. On ju neopustil — z jej života ho jednoducho vymazali.
Dorazili na adresu. Dievča vytiahlo peniaze, no všimlo si, ako sa taxikárovi trasú ruky.
— „Ste v poriadku?“ spýtala sa.
Sergej sa na ňu pozrel a vedel, že už nemôže mlčať. Jeho hlas sa zlomil:
— „Máš malú jazvu nad obočím. Spadla si, keď si mala tri roky. Držal som ťa v náručí a niesol do nemocnice.“
Dievča sa prudko otočilo. Jej oči sa rozšírili.
— „Odkiaľ to viete?..“
Sergej vytiahol ošúchanú peňaženku a z nej starú, vyblednutú fotografiu — malé dievčatko v ružových šatách na hojdačke.
— „Pretože to som bol ja,“ povedal ticho. „Som tvoj otec.“
Svet akoby sa zastavil. Dievča si zakrylo ústa dlaňou, oči sa jej naplnili slzami. Roky klamstiev sa zrútili v jedinom okamihu.
Slnko osvetľovalo ulicu, ľudia kráčali okolo, netušiac, že v zaparkovanom aute sa odohráva príbeh dlhý celý život.
Trvalo chvíľu, kým našla slová, no keď prehovorila, jej hlas znel tak, akoby naň on čakal celý život:
— „Ocko?..“
A v tej chvíli Sergej pochopil: všetky roky bolesti a prázdnoty stáli za to — len aby to slovo počul znova.
