Stalo sa to skoro ráno v tichom mestečku, kde dni plynuli pokojne a jednotvárne. Ľudia žili vo svojej rutine: niekto išiel do obchodu po chlieb, niekto venčil psa, iný sa ponáhľal na autobus. Ale v ten deň sa všetko zmenilo.
Najprv sa zem jemne zachvela, akoby prešiel kamión. Potom sa ozval tlmený rytmický dunivý zvuk. A zrazu sa na slnkom zaliatu ulicu objavil skutočný slon. Obrovský, majestátny, s ťažkým, no istým krokom kráčal, akoby presne vedel, kam ide. Ľudia zastali. Nikto nechápal, odkiaľ sa vzal — cirkus v okolí nebol, ani zoologická záhrada. V očiach niektorých sa zračil strach, v iných zvedavosť, no nikto sa neodvážil priblížiť.
Slon došiel k starému domu na okraji mesta a nečakane sa zastavil. Otočil hlavu k verande a všetci uvideli: tam sedelo drobné pruhované mačiatko. Chudé, sotva sa držiace na nôžkach, žalostne zamňaukalo. A vtedy sa stalo niečo neuveriteľné.
Obor si kľakol, natiahol chobot — a mačiatko, akoby to dávno očakávalo, naň skočilo. Dav zalapal po dychu. Ale strach rýchlo vystriedalo úžasnutie: slon začal mačiatko hojdať, ako na hojdačke. Mačiatko sa držalo labkami a hlasno pradlo. O chvíľu ho slon jemne vyhodil do vzduchu a opäť zachytil. Vyzeralo to, akoby to spolu nacvičovali celé roky.
Od toho dňa sa ich stretnutia stali pravidelnými. Každý večer, presne v rovnakom čase, sa slon objavil na okraji mesta a mačiatko mu bežalo oproti. Spolu sa hrali na dvore: mačiatko sa vyšplhalo na slonov chrbát a sedelo tam hrdé, s vysoko vztýčeným chvostom, ako kapitán na palube obrovskej lode. Slon kráčal opatrne, akoby sa bál ublížiť svojmu malému priateľovi. Niekedy odišli k rieke: slon ho polieval vodou z chobota a mačiatko, smešne poskakujúc, chytalo kvapky.
Ľudia prichádzali z celého mesta, aby videli tento zázrak. Deti kričali od radosti, dospelí natáčali videá, starí ľudia krútili hlavami a šepkali: „Takéto niečo sa ešte nestalo.“ No v hĺbke duše každý cítil, že za týmto priateľstvom sa skrýva niečo viac.
A naozaj — čím dlhšie to trvalo, tým viac zvláštností si obyvatelia všímali. Slon sa vždy objavil presne o siedmej večer, akoby podľa rozvrhu. Odchádzal tou istou cestou, miznúc v oranžovom svetle západu slnka. Niekedy jeho koža žiarila kovovým leskom a na krku sa mu trblietal široký kožený obojok, ako cirkusový.
Jedného večera sa zástup opäť zhromaždil pri starom dome. Slon a mačiatko sa hrali ako vždy. No zrazu sa obor zastavil. Jeho veľké, smutné oči sa upreli na malého priateľa. Opatrne si zložil z krku kožený obojok a položil ho vedľa mačiatka. Ľudia videli: na kovovej doštičke bolo vyryté jediné slovo — „PRIATEĽ“.
Potom sa slon otočil a odišiel. Tentoraz — navždy. Mačiatko dlho sedelo pri obojku, žalostne mňaukalo a potom si ľahlo vedľa neho, akoby ho strážilo.
Obyvatelia mesta sa o tom ešte dlho rozprávali. Niektorí tvrdili, že to bol ušlý cirkusový umelec, ktorý našiel útechu v priateľstve so zvieraťom. Iní verili, že ich spájalo tajomstvo, ktoré chápali len oni dvaja. Ale najviac ľudí znepokojovalo niečo iné: v noci, keď niekto prechádzal okolo starého domu, zdalo sa mu, že z tmy sa ozývajú ťažké, dunivé kroky — a tichá mačacia odpoveď.
