V malom meste poznal Michaila každý. Jeho postavu bolo vidieť zďaleka — vysoký, mohutný, s váhou cez dvesto kilogramov. Na uliciach priťahoval pohľady, v obchodoch počul šepkanie, v autobusoch sa preňho ťažko hľadalo miesto. Pre mnohých bol len terčom posmechu.
Len málokto však vedel, ako sa cítil vo vnútri. Michail sa už od detstva hanbil za svoje telo. Na hodinách telesnej výchovy trpel — každý jeho skok sprevádzal smiech spolužiakov. Najväčší strach mal však z vody. Každý pokus naučiť sa plávať končil panikou — jeho ťažké telo sa hneď ponáralo ku dnu.
Odvtedy sa vyhýbal riekam aj jazerám. Sedel na brehu, zatiaľ čo kamaráti sa smiali a plávali. Tváril sa, že mu to neprekáža, ale vnútri ho pálil strach — a presvedčenie, že „on nie je stvorený pre vodu“.
Všetko sa zmenilo počas horúceho júlovoho dňa.
Po nočnej búrke sa rieka rozbúrilа, prúd zosilnel. Napriek tomu ľudia prišli k brehu oddychovať. Deti sa smiali, skákali z násypu, špliechali sa. Rodičia sedeli na tráve a rozprávali sa. Michail tam bol tiež — často prichádzal len tak, aby sa aspoň trochu cítil súčasťou života.
Zrazu sa ozval krik.
Malý chlapec sa pošmykol na brehu a spadol priamo do rieky. Prúd ho okamžite zachytil a začal točiť ako triesku. Znovu vykríkol, prehĺtal vodu, ruky sa mu bezmocne mykali vo vzduchu.
Na brehu zavládol chaos. Ženy kričali, muži hľadali palicu alebo lano. Ale sekundy utekali a chlapca unášalo čoraz ďalej.
A vtedy sa postavil Michail.
Ten istý Michail, ktorému sa smiali, ktorého pohŕdavo obchádzali. Pomalým, ale istým krokom sa vydal k vode. „Kam ide?! Veď sa utopí!“ zvolal niekto. Ale Michail už bežal.
Skočil do rieky.
Studená voda mu udrela do hrude, dych sa mu zadrhol. Panika sa vracala, telo ho ťahalo nadol. Nevedel správne plávať, pohyby mal nekoordinované. Voda mu šľahala do tváre, lapal po dychu. Ale v hlave mu znelo len jedno: „Musím ho zachrániť.“
Ľudia na brehu kričali, niektorí plakali. Ale Michail počul len hukot vody a tlkot vlastného srdca.
A zrazu — jeho prsty nahmatali niečo malé a klzké. Ruku dieťaťa.
Michail ju zovrel všetkou silou. Prúd sa ich snažil roztrhnúť, stiahnuť pod hladinu. S revom sa vzoprel vlnám, tlačil chlapca pred sebou. Jeho ťažké telo, ktoré mu celý život prekážalo, sa teraz stalo kotvou — pomáhalo mu udržať sa nad vodou.
Na brehu už pripravili dlhú vetvu. Muži vytiahli najskôr chlapca, potom Michaila. Obaja ležali na piesku, kašľali a lapali po vzduchu.
Na chvíľu zavládlo ticho.
A potom zazneli potlesky. Ľudia sa na Michaila pozerali inak. Ten, ktorého považovali za slabého, dokázal to, čo nikto iný nedokázal.
Lekári neskôr povedali: práve jeho váha mu pomohla, aby ho prúd neodniesol. To, čo celý život považoval za prekliatie, sa stalo jeho silou.
Od toho dňa sa Michail zmenil. Začal cvičiť, schudol, ale najdôležitejšie bolo — prestal sa skrývať. Ľudia ho začali vážiť. A v jeho očiach sa objavilo svetlo, aké predtým nikdy nemal.
A keď si v meste spomínali na ten deň, hovorili vždy to isté:
„Bál sa vody. Ale keď prišiel rozhodujúci okamih, práve on skočil do rieky — a zachránil cudzie dieťa.“
