Večer v jednom veľkom bytovom komplexe náhle vypadla elektrina. Svetlá v celom dome zhasli, výťahy sa zastavili, a ľudia s výkrikmi vybiehali na schodiská. O niekoľko minút neskôr privolali záchranárov — v jednom z výťahov vraj uviazli ľudia.
Tím dorazil rýchlo: svetlá, náradie, ťažké rukavice. Ohradili vchod. Zospodu sa ozývali hlasy — niekto búchal, niekto volal o pomoc. Susedia sa zhromaždili pri šachte, napäto počúvajúc. „Tam sú deti! Počujem ich plakať!“ kričala žena.
Kovové dvere boli zablokované na pevno. Záchranári pracovali zohraným spôsobom: jeden svietil, druhý páčil páčidlo do škáry, tretí pripravoval istenie. Nakoniec sa im podarilo dvere trochu pootvoriť — zvnútra udrel do nosa vlhký, zatuchnutý pach, ako z pivnice. Hlasy zrazu stíchli.
Jeden zo záchranárov zakričal:
— Hej! Prišli sme pomôcť!
Odpoveď neprišla. Len tiché škrabanie. Dvere roztvorili viac a v svetle bateriek sa objavil tmavý tieň. Všetci stuhli.
Z vnútra na nich nehľadeli ľudia. V rohu kabíny, natlačené do kopy, sedeli… šteniatka. Šesť malých chumáčov srsti, pokrytých pavučinou a prachom. Trásli sa a kňučali, no boli živé.
Dav zalapal po dychu. Žena, ktorá prisahala, že počula „detský plač“, si so slzami v očiach zakryla tvár: sluch ju neoklamal — len to neboli deti, ale malé psy.
Ale hlavná otázka zostala nezodpovedaná: ako sa tam dostali? Výťah stál medzi poschodiami, dvere boli zavreté zvnútra, a nikto v dome o šteniatkach nevedel.
Záchranári ich opatrne vyniesli v náručí, zabalené do prikrývok. Šteniatka sa hneď začali načahovať k svetlu a k ľuďom, akoby samy tušili, že ich zachránili v poslednej chvíli.
O niekoľko dní neskôr sa pravda ukázala: žena z najvyššieho poschodia tajne chovala psa, ktorý sa okotil priamo v komore. No z obavy pred sťažnosťami susedov ukryla malé šteniatka do výťahovej kabíny, s úmyslom „neskôr ich vziať“. Kvôli výpadku prúdu však zostali uväznené.
Príbeh sa rozšíril po celom okolí. Niektorí ženu odsudzovali, iní sa radovali, že šteniatka prežili. Ale všetci sa zhodli v jednom: záchranári, ktorí išli „oslobodiť ľudí z výťahu“, napokon zachránili celú malú svorku — a to bolo nemenej dôležité.
Odvtedy ich bolo pri dome často vidieť: šteniatka pobehovali po dvore a susedia s úsmevom hovorili — „náš dom teraz stráži oddiel výťahových psov.“
