Keď záchranný tím dorazil k malému domu na predmestí, susedia sa už zhromaždili vonku, šepkali si a ukazovali na vyblednuté záclony. Mesiace vedeli, že muž vo vnútri takmer nikdy nevychádza. V miestnom obchode ho nevideli viac než rok a keď kuriéri zaklopali na jeho dvere, často nechali tašky s jedlom a rýchlo odišli bez otázok.
Pravda však bola oveľa horšia než klebety.
Muž vážil toľko, že sa už nezmestil cez dvere. Uväznený vo vlastnom dome žil v jednej izbe, odkázaný na donášky a dobrotu niekoľkých vzdialených príbuzných. Viac než tri roky nevykročil von. Keď lekári rozhodli, že potrebuje urgentne hospitalizáciu, uvedomili si, že neexistuje spôsob, ako ho dostať von.
A tak robotníci urobili niečo nepredstaviteľné: priniesli kladivá a píly a začali búrať jednu zo stien.
Susedia zalapali po dychu, keď sa prach usadil. Pomaly sa stena zrútila a po prvýkrát po rokoch preniklo do tmavej miestnosti slnečné svetlo. Muž si zakryl oči a pokúsil sa usmiať. Ale skutočný šok nebol jeho vzhľad — bolo to to, čo našli vo vnútri.
Izba bola plná zápisníkov, stovky z nich, naskladané pri stenách ako pevnosť. Niektoré zviazané špagátom, iné rozhádzané po podlahe. Zvedaví pracovníci jeden otvorili.
Každá strana bola pokrytá rukopisom. Básne, príbehy, kresby, dokonca celé romány — napísané starostlivo, v úhľadných riadkoch. Muž, ukrytý pred svetom a zabudnutý takmer všetkými, si vo svojich štyroch stenách vytvoril vlastný vesmír.
Lekári prišli zachrániť jeho telo, ale našli dušu, ktorá nikdy neprestala bojovať. Susedia, ktorí ho kedysi ľutovali alebo vysmievali, teraz ohromene stáli, keď stránku po stránke objavovali človeka s obrovskou predstavivosťou — niekoho, kto na papieri prežil tisíce životov, zatiaľ čo ten jeho sa pomaly zmenšoval.
Keď ho konečne odviezli sanitkou, jeden z členov posádky zašepkal to, čo si všetci mysleli:
„Nebola to len jeho izba, v ktorej bol uväznený. Bol uväznený sám v sebe. A celý ten čas sa z toho prepisoval von.“
