Po celé roky susedia z River Street krútili hlavami nad starým pánom Horváthom. Každé ráno pri východe slnka a každý večer pri západe slnka vyšiel na svoj malý balkón s plastovým vreckom v ruke. Z neho rozhadzoval hrste surových zvyškov vtákom krúžiacim nad ním.
Ale neboli to holuby. Boli to havrany. Desiatky havranov.
Spočiatku to ľudia považovali za zábavné. Nazývali ho „Havraním mužom“. Deti sa smiali, keď čierne krídla zakryli večerné slnko. Ich krkanie sa stalo známou zvukovou kulisou susedstva.
Ale postupom času sa smiech utíšil.
Kŕdeľ sa zväčšil. Tridsať vtákov. Štyridsať. Niekedy aj viac. Ich ostré zobáky klepali o zábradlie balkóna a ich žlté oči hľadeli na okoloidúcich. Susedia sa sťažovali na výkaly, hluk, roztrhané vrecia s odpadkami na ulici. Ale starý pán ich všetkých ignoroval.
„Sú to moji priatelia,“ hovorieval. „Starajú sa o mňa.“
A v istom zmysle to tak aj bolo. Nasledovali ho na trh, čakali na lampách, kým nevyšiel, a potom ho sprevádzali domov v víriacom čiernom oblaku. Tento pohľad stačil na to, aby deti utekali a dospelí prechádzali na druhú stranu ulice.
Jedného zimného večera si susedia uvedomili, že pána Horvátha nevideli už niekoľko dní. Jeho závesy boli zatiahnuté, na balkóne bolo ticho. Najskôr predpokladali, že odišiel navštíviť príbuzných. Ale piaty deň sa na schodisku začal šíriť nepríjemný zápach.
Zavolali políciu.
Keď dvere násilím otvorili, v byte bola takmer tma. Na podlahe boli rozhádzané kosti kurčiat, králikov a dokonca aj túlavých mačiek. A uprostred obývacej izby, pod holou žiarovkou, sedeli desiatky havranov. Násilne mávali krídlami a rozhadzovali čierne perie po stenách.
A na gauči ležal pán Horváth. Bez života. Jeho tvár bola napoly zakrytá, oči mal zaklopené.
Susedia kričali. Policajti sa pokúsili vtáky vyhnat, ale tie sa bránili, akoby chránili svojho pána aj po smrti.
Trvalo hodiny, kým bol byt vyčistený.
Nasledujúce ráno sa kŕdeľ vrátil. Posadali si na zábradlie balkóna, čakali, kračali a hľadali muža, ktorý už nikdy nevyjde von.
A dodnes si River Street pamätá: bez ohľadu na to, koľko kŕmite divoké zvieratá, nikdy ich nemôžete nazvať krotkými.
