Ivan roky pracoval na nočnej zmene na hlavnej železničnej stanici. Myslel si, že ho už nič nemôže prekvapiť. Zabudnuté dáždniky, stratené hračky, peňaženky ponechané na lavičkách – videl už všetko.
Ale toho večera bolo niečo inak.
Pri nástupišti číslo 7 stál kufor. Starý, opotrebovaný, s prelepenou rukoväťou. Tri hodiny prichádzali a odchádzali cestujúci, ale nikto sa k nemu nepriblížil.
Ivan zavolal:
„Čí je tento kufor?“
Ticho.
Zavolal svojmu nadriadenému. „Máme tu batožinu, o ktorú sa nikto nehlási.“
„Postupujte podľa protokolu,“ odpovedal hlas.
Ivan sa zohol a opatrne sa dotkol kufra. Bol ťažší, ako vyzeral. A… teplý? Zovrelo sa mu žalúdku.
„Pravdepodobne jedlo,“ zamumlal, hoci mu triasli ruky.
Otvoril kufor. Vrzgal pri otváraní.
Vo vnútri nebolo jedlo. Ani oblečenie. Ani peniaze.
Na vrchu ležala detská hračka – medvedík. Jeho srsť bola spálená, chýbalo jedno gombíkové oko. A pod ním…
Ivanovi sa zastavilo srdce.
Desiatky pasov, úhľadne poukladaných. Všetky s rôznymi menami, rôznymi tvárami. Ale každý z nich mal rovnaké dátum narodenia.
Rádio zapraskalo. „Správu, Ivan, čo je vo vnútri?“
Ale Ivan nemohol hovoriť. Jeho oči boli upreté na posledný pas v hromade.
Bol na ňom jeho vlastný meno. Jeho vlastná fotografia.
A dátum vydania bol zajtra.
