Keď sa Millerovci presťahovali do Maple Street, nemohli uveriť svojmu šťastiu. Na druhej strane ulice býval pán Harris – sused, o akom sníva každý. Dvakrát týždenne kosil trávnik, každého okoloidúceho pozdravil s úsmevom a pre nové rodiny v susedstve piekol sušienky. V zime dokonca bez vyzvania odhrabával sneh z príjazdových ciest.
Ľudia ho nazývali „srdcom susedstva“. Na susedských oslavách obsluhoval gril a rozprával vtipy. Deti ho zbožňovali. Zdalo sa, že vždy vedel, kedy niekto potrebuje pomoc – opraviť kvapkajúci kohútik, odniesť nákup alebo odviezť v daždi.
Ale dokonalosť má tendenciu skrývať tiene.
Jednej tichej jesenej noci sa pokoj na Maple Street rozbil. Blikali červené a modré svetlá, húkali sirény a policajné autá obkolesili uprataný dom pána Harrisa. Susedia nakúkali cez závesy a s otvorenými ústami sledovali, ako ho policajti odvádzajú v putách.
Spočiatku si ľudia mysleli, že ide o omyl. Nie on. Nie muž, ktorý prispieval na charitu a organizoval sviatočné večere. Ale potom sa začali šíriť klebety.
Polícia niekoľko hodín prehľadávala jeho pivnicu. Vykonali krabice, ktoré boli zapečatené a označené ako dôkazy. Jeden policajt vyšiel bledý a odmietol sa vyjadriť. Blok, ktorý bol kedysi plný obdivu, teraz bzučal klebetami.
Nasledujúce ráno sa pravda dostala na verejnosť. Pán Harris roky viedol dvojitý život. Za dokonalým úsmevom a milými gestami skrýval tajomstvo tak temné, že susedia zostali v šoku. Niektorí hovorili, že išlo o finančný podvod, iní šepkali o niečom horšom. Nikto sa nezhodol na celom príbehu, ale všetci sa zhodli na tom, že Maple Street už nikdy nebude bezpečná.
Najťažšie nebolo jeho zločin. Najťažšie bolo uvedomenie si, že ho vlastne nikto nepoznal.
