Na ranči bol tichý večer a krása zapadajúceho slnka ma ťahala von. Obloha bola vymaľovaná teplými farbami a vzduch bol nehybný. Opieral som sa o plot a nasával som sa do pokojnej scény s kravami, ktoré sa ticho pásli v diaľke. Urobila som fotku a poslala ju manželovi v očakávaní, že si ten upokojujúci pohľad užije rovnako ako ja.
Jeho odpoveď ma však prekvapila.
„Priblížte sa k plotu,“ napísal späť. „Pozri sa bližšie.“
Zmätene som zväčšil fotku a pozrel som sa bližšie na plot, o ktorý som sa opieral. Stislo mi srdce. Do dreva boli vyryté dve iniciály obklopené slabým, opotrebovaným srdcom – moje a môjho bývalého. Bola to rezba z dávnych čias, keď toto miesto bolo pre nás špeciálne miesto, skryté pred svetom. Do tejto chvíle som na to úplne zabudol.
Snažila som sa manželovi povedať, že som si tú rezbu ani nevšimla, že som si to nepamätala, kým som nevidela fotku. Ale pre neho to nebola len zabudnutá spomienka – bola to pripomienka, že som stála na mieste, ktoré kedysi uchovávalo spomienky s niekým iným.
Vyblednuté písmená, sotva viditeľné, vzbudzovali k nemu staré city. Napriek môjmu ubezpečeniu, že je to len vzdialená spomienka, niečo z minulosti, čo som tu zanechal, vplyv tam už bol. Pre neho tieto slabé iniciály symbolizovali časť mňa, ktorá stále pretrvávala v minulosti, aj keď som to nechcel.
