Ráno sa začalo ako obvykle.
Obyvatelia domu č. 14 odchádzali do práce, niektorí venčili psy, iní sa ponáhľali do školy.
Ale pri dverách na prízemí stála malá kartónová škatuľa.
Najprv si mysleli, že niekto zabudol veci alebo nechal odpad.
Až kým sa z vnútra neozvalo tiché „mňau“.
Vo vnútri ležalo sivé klbko s modrými očami — drobné mačiatko, ktoré sa sotva držalo na nohách.
Vedľa bol kus látky, fľaštička s teplým mliekom a lístok:
„Nemôže byť sám. Prepáčte.“
Susedia sa zhromaždili vo vestibule.
Niektorí navrhli zaniesť ho do útulku, iní chceli dať inzerát.
Ale žena zo štvrtého poschodia, Marta, si ho vzala domov:
— Nech zostane u mňa, kým sa to vyrieši, — povedala a pohladila ho.
Mačiatko bolo milé, ale zvláštne — neustále sedelo pri dverách.
Každé ráno mňaukalo, akoby niekoho volalo.
O pár dní neskôr prišla do domu staršia žena s fotografiou v ruke.
— Prepáčte, — spýtala sa ticho, — nevideli ste mačiatko… s bielou škvrnkou na labke?
Bola to matka dievčaťa, ktoré v tomto dome bývalo pred rokom.
Dcéra zomrela po ťažkej chorobe a po nej zostalo toto mačiatko.
Žena povedala, že ho nedokázala nechať doma — „bolo to príliš bolestivé“.
Jednoducho ho nechala tam, kde dcéra žila, kde si myslela, že „sa bude cítiť doma“.
Keď videla, že sa o neho susedia starajú, rozplakala sa.
— Tak nie je sám, — povedala a pohladila ho.
Odvtedy zostalo mačiatko u Marty.
A pri vchode sa objavil nový oznam:
„Ak je vám ťažko — príďte. Máme kávu, teplý koberec a mačku, ktorá vie liečiť.“ ☕🐾
